Rieka Morava poskytuje v zime útočisko mnohým druhom vtáctva.
Posledné roky bývajú na nížinách Slovenska chudobné na snehové zrážky a častejšie sa tu vyskytujú holomrazy, čo platí aj pre oblasť rieky Moravy. Okolitá krajina býva bez snehu a po Morave často plávajú veľké masy ľadu. Povrchová vrstva vody pri okraji rieky býva často zamrznutá na šírku viacerých metrov. V blízkom okolí rieky s množstvom starých drevín a krov a v samotnej rieke si viaceré druhy vtákov vtedy hľadajú potravu. Niektoré druhy sa tu vyskytujú aj počas hniezdneho obdobia, ďalšie tu nachádzajú útočisko v tuhej zime, a to aj vďaka veľkej rieke, ktorá nie je úplne zamrznutá. Iné druhy sa sem sťahujú na zimné obdobie zo severu. Najmä počas slnečných zimných dní i napriek nízkej teplote vzduchu býva pri brehoch rieky Moravy a v jej najbližšom okolí rušno. Vtedy sa na mnohých miestach koncentruje množstvo vtákov, a to aj takých druhov, ktoré by sme tu v lete márne hľadali. Viaceré druhy sa zoskupujú do spoločných dočasných kŕdľov. Najmä dolný tok rieky s najbližším okolím, ktoré predstavuje väčšinou zvyšky lužného lesa, býva na prítomnosť našich operencov bohatý. Táto oblasť juhozápadného Slovenska je relatívne zachovalá vzhľadom na bývalé pohraničné pásmo, ktoré bolo v minulom režime dlho verejnosti neprístupné. Teraz je súčasťou chráneného areálu Devínskeho alúvia Moravy. Pri rieke Morave, v jej dolnom úseku, možno čoraz častejšie pozorovať aj kŕmidlá rôzneho typu. Prikrmovanie vtáctva je však opodstatnené len v prípadoch, ak vtákom hrozí vyčerpanie v dôsledku nedostatku potravy. V krutých zimách môže zimné prikrmovanie mnohým z nich zachrániť život. Neraz však pri kŕmidlách spozorujeme v hojnom počte len niekoľko druhov, ktorých stavy nemožno považovať za ohrozené ani vo veľmi tuhej zime.
RNDr. Miroslav Kulfan, CSc.
Potápač veľký (na obrázku vľavo) v spoločnosti kačíc divých (Anas platyrhynchos) na zamrznutom brehu rieky. Kačice divé sa často zhromažďujú v skupinách, a tak spoločne oddychujú.
Potápač veľký (Mergus merganser) žije pri jazerách, rybníkoch a na nezamŕzajúcich vodných tokoch. Živí sa rybami, hmyzom a drobnými vodnými živočíchmi. U nás sa vyskytuje ako pravidelný migrant a zimný hosť najčastejšie od októbra do marca, zriedkavo do apríla, alebo aj neskôr. Na rieke Morave ho vidno najčastejšie, keď pláva medzi kryhami. Pri lovení koristi sa celý ponára pod hladinu rieky. V Európe hniezdi najmä na severe v Škandinávii, na Islande, vo Veľkej Británii, v Dánsku, na severe Nemecka, v Poľsku, pobaltských krajinách a v Rusku. Okrem toho vo viacerých európskych krajinách existujú aj izolované alpské populácie. V posledných desaťročiach sú zaujímavé informácie o zvyšovaní početnosti v susedných krajinách. Ešte začiatkom 90. rokov minulého storočia sa považoval za zriedkavého hniezdiča v severnom a západnom Poľsku. V súčasnosti už hniezdi na celom území Poľska vrátane južných regiónov. Existujú tiež informácie o izolovanom hniezdení v Česku a na Ukrajine. Ukazuje sa, že pokusy o hniezdenie potápača sa v Európe posúvajú ďalej na východ, o čom svedčia nielen údaje z Ukrajiny, ale aj prvé potvrdené vyhniezdenie potápača veľkého na Slovensku na strednom Hrone ešte v roku 2007.
Sýkorka hôrna (Poecile palustris), známa aj pod menom sýkorka lesklohlavá, sa v zime živí semenami a bobuľami. V zimnom období ju nájdeme často na kŕmidle. Sýkorky sa v zime takmer nevzďaľujú zo svojho hniezdneho územia. Hniezdia v dutinách stromov, ale aj v búdkach. V zime sa často pripájajú ku kŕdľom ostatných vtákov. Ako potrava im na jar a v lete slúži hmyz
Sýkorky v zime rady vyhľadávajú závesné kŕmidlá, ktoré ľudia pri rieke Morava často vešajú na stromy.
Nádherne sfarbená sýkorka belasá (Cyanistes caeruleus) je po sýkorke veľkej druhým najhojnejším druhom sýkoriek, ktoré možno v okolí rieky vidieť. Patrí k stálym a prelietavým druhom. V teplom období roka žije najčastejšie v listnatých a miešaných lesoch, ale často aj pri väčších vodných tokoch. V zime prilietava za potravou do blízkosti ľudských sídlisk. V porovnaní so sýkorkou veľkou sa pri kŕmidlách vyskytuje o niečo zriedkavejšie.
Hýľ obyčajný (Pyrrhula pyrrhula), známy tiež ako hýľ lesný, s obľubou vyhľadáva v zime na brehu rieky Moravy semená jaseňa štíhleho. V hniezdnom období by sme tu hýľa márne hľadali, pretože je to druh z horských lesov. Hýle sú stále a prelietavé, severské populácie sa sťahujú a v zimných mesiacoch sa v strednej Európe objavujú pravidelne.
Klopkanie ďatľa veľkého (Dendrocopos major) pri rieke počuť aj na väčšiu vzdialenosť. Za slnečného mrazivého počasia ho tu možno pravidelne pozorovať v korunách starých stromov.
Vrabec poľný (Passer montanus) sa odlišuje od príbuzného vrabca domového podľa orechovohnedého temena a záhlavia a čiernej škvrny na bielych lícach. V tuhej zime ho môžeme vidieť veľmi často v početných kŕdľoch na stromoch či kroch, často pri kŕmidlách. V zimnom období sa živí rozličnými semenami, v lete hmyzom.
Brhlíka obyčajného (Sitta europaea) si najčastejšie všimneme pri kŕmidle. V zime sa často zdržiava v spoločnosti sýkoriek. Rýchlo sa pohybuje po kmeňoch stromov, často hlavou nadol, čo je pre iné vtáky netypické. Počas zimy sa živí semenami rastlín.
Rybárik riečny (Alcedo atthis) žije samotársky nielen v zimnom období, ale aj v priebehu vegetačného obdobia. Hniezdo si stavia v dierach hlinitých brehov hlbokých až do metra. Migrujúce severské jedince zimujú najmä v strednej Európe a Stredomorí a niektoré migrujú až na africký kontinent. U nás sa rybárik riečny vyskytuje celoročne, ale niekedy počas tuhej zimy odlieta na juh. V dolnej časti Pomoravia sa pravidelne zjavuje počas chladnejšieho zimného obdobia. Môže ísť aj o jedince, ktoré sem prileteli zo severu. I keď je rybárik rýchlym letcom, väčšinou neujde pozornosti. Tesne nad vodou sa prudko preháňa ako tyrkysovomodrý blesk. Živí sa malými rybkami, vodným hmyzom, ale aj kôrovcami a obojživelníkmi. Najmä za slnečného počasia môžeme dobre pozorovať jeho útok na korisť, ktorú sleduje najčastejšie z konára trčiaceho nad vodou. Prudko ako šíp sa vrhá za korisťou do vody so zreteľne počuteľným čľapotom a vzápätí vyletí s korisťou na blízky konár. Ponára sa až do hĺbky jedného metra pod vodnú hladinu. Pri strmhlavom útoku pod vodou má oči otvorené a chránené jemnou blankou, pre ktorú však nevidí a spolieha sa tak na dotyk. Ulovenú rybku zabíja údermi o konár a prehĺta ju hlavou napred. Veľmi často vyhľadáva na pozorovanie koristi ten istý konár, na ktorom často aj odpočíva.
Väčšina populácie červienky obyčajnej (Erithacus rubecula) sa na zimu sťahuje, ostávajú najmä dospelé jedince z nížin. V zimnom období sa živí plodmi rôznych rastlín.
Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 02/2018.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
Posledné roky bývajú na nížinách Slovenska chudobné na snehové zrážky a častejšie sa tu vyskytujú holomrazy, čo platí aj pre oblasť rieky Moravy. Okolitá krajina býva bez snehu a po Morave často plávajú veľké masy ľadu. Povrchová vrstva vody pri okraji rieky býva často zamrznutá na šírku viacerých metrov. V blízkom okolí rieky s množstvom starých drevín a krov a v samotnej rieke si viaceré druhy vtákov vtedy hľadajú potravu. Niektoré druhy sa tu vyskytujú aj počas hniezdneho obdobia, ďalšie tu nachádzajú útočisko v tuhej zime, a to aj vďaka veľkej rieke, ktorá nie je úplne zamrznutá. Iné druhy sa sem sťahujú na zimné obdobie zo severu. Najmä počas slnečných zimných dní i napriek nízkej teplote vzduchu býva pri brehoch rieky Moravy a v jej najbližšom okolí rušno. Vtedy sa na mnohých miestach koncentruje množstvo vtákov, a to aj takých druhov, ktoré by sme tu v lete márne hľadali. Viaceré druhy sa zoskupujú do spoločných dočasných kŕdľov. Najmä dolný tok rieky s najbližším okolím, ktoré predstavuje väčšinou zvyšky lužného lesa, býva na prítomnosť našich operencov bohatý. Táto oblasť juhozápadného Slovenska je relatívne zachovalá vzhľadom na bývalé pohraničné pásmo, ktoré bolo v minulom režime dlho verejnosti neprístupné. Teraz je súčasťou chráneného areálu Devínskeho alúvia Moravy. Pri rieke Morave, v jej dolnom úseku, možno čoraz častejšie pozorovať aj kŕmidlá rôzneho typu. Prikrmovanie vtáctva je však opodstatnené len v prípadoch, ak vtákom hrozí vyčerpanie v dôsledku nedostatku potravy. V krutých zimách môže zimné prikrmovanie mnohým z nich zachrániť život. Neraz však pri kŕmidlách spozorujeme v hojnom počte len niekoľko druhov, ktorých stavy nemožno považovať za ohrozené ani vo veľmi tuhej zime.
