Výskum v oblasti nílskej delty v Egypte, kde sa nachádza aj lokalita Tell el-Retábí, sa zanedbával. Kvôli demografickému tlaku tam v súčasnosti pamiatky staroveku súperia o miesto s moderným osídlením. Hrozí tak, že sa navždy stratia dôležité informácie o živote ľudí, aj o historických udalostiach.
Súčasný príbeh výskumu Tell el-Retábí sa začal v nemeckom prístave Hamburg. V Archeologickom ústave Hamburskej univerzity sa v rokoch 1997 – 1998 preťali cesty dvoch štipendistov: slovenského egyptológa Jozefa Hudeca a poľského egyptológa Sławomira Rzepku. Obaja chceli začať vlastný výskum v Egypte a v roku 2004 sa dohodli na spolupráci. Kým voľba nakoniec padla na Tell el-Retábí, prešli viacero dolnoegyptských lokalít. Ukázalo sa, že Tell el-Retábí má z nich najväčší potenciál.
Nílska delta, Wádí Tumilát a Tell el-Retábí, foto L. Hulková
Odkrývania lokality
Tell el-Retábí je jedno z najvýznamnejších starovekých sídel v údolí (wádí) Tumilát, na okraji východnej nílskej delty. V súčasnosti sa toto údolie veľmi nelíši od iných poľnohospodárskych oblastí delty. V minulosti však bolo významnou spojnicou v polopúšti, ktorou viedli cesty z Egypta k ložiskám medi a tyrkysu na polostrove Sinaj a ďalej k mestám v Syropalestíne na severe a k pobrežiu Červeného mora na juhu. O histórii tohto miesta sa pred začiatkom spoločného poľsko-slovenského výskumu vedelo len málo, napriek tomu, že na lokalite pracovali známi vedci ako švajčiarsky bádateľ Édouard Naville (v roku 1885) a otec egyptskej archeológie William Matthew Flinders Petrie (o 20 rokov neskôr, v roku 1905). Krátky výskum tímu americko-rakúskeho egyptológa Hansa Goedickeho v rokoch 1977 – 1981 tiež nepriniesol podstatné zlepšenie. To prišlo až po viac ako štvrťstoročí, v roku 2007, keď sa začal spoločný výskum Archeologického ústavu Varšavskej univerzity s podporou Poľského centra stredomorskej archeológie v Káhire a Nadácie Aigyptos. Projekt sa sľubne rozvinul a v roku 2013 sa do výskumu zapojil aj Ústav orientalistiky SAV v Bratislave, ktorý naň získal grant APVV. Desať sezón výskumu odhalilo, že pod vrstvami piesku sa na Tell el-Retábí skrýva oveľa viac, ako sa predpokladalo.
Pod vládou Hyksósov
Najstaršie doteraz objavené stopy osídlenia v lokalite siahajú viac ako 3 500 rokov do minulosti do druhého prechodného obdobia (cca 1650 – 1550 pred n. l.). V tom čase mal už Egypt za sebou dlhú históriu – Chufuova pyramída v Gíze bola 1 000 rokov stará. Krajina sa nachádzala v období politickej krízy. Namiesto jednotnej ríše tu vzniklo niekoľko menších panstiev pod nadvládou miestnych potentátov, ktorí si prisvojili výsady patriace predtým výhradne faraónom. Zrekonštruovať presný priebeh udalostí nie je jednoduché, pretože sa z tohto obdobia zachovalo len málo písomných správ. Sídlo Tell el-Retábí bolo pravdepodobne súčasťou panstva Hyksósov, ktoré sa rozprestieralo vo východnej delte. Meno Hyksós je pogréčtená forma staroegyptského titulu heka-chasut, čo v preklade znamená vládca cudzích krajín. Nanešťastie, tento titul už neurčuje, o aké cudzie krajiny ide – Egypťania ho však často používali práve na označenie vládcov zo Syropalestíny. Počas druhého prechodného obdobia tento titul používali aj šiesti faraóni s cudzokrajnými menami, ktorí asi nepochádzali z Egypta a podľa staroegyptského historika Manetha tvorili 15. dynastiu. Kultúrny vplyv zo Syropalestíny, ktorý do Egypta priniesol aj technické novinky, je v delte počas ich vlády zrejmý. Živé obchodné styky Egypta s mestami východného Stredomoria však začali dávno pred druhým prechodným obdobím. Ovládnutie Egypta cudzincami, ktoré popisujú neskoršie pramene, je tak asi značne prehnané.
Sídlisko a pohrebisko
Zdá sa, že veľké politické udalosti sa života obyvateľov Tell el-Retábí dotkli len okrajovo. Ich sídlisko, umiestnené na vyvýšenom štrkovitom brehu nílskeho ramena, tvorili nepravidelne roztrúsené domy z nepálených tehál, medzi ktorými sa nachádzali jamy s ohniskami na varenie. Slovenským egyptológom sa zatiaľ podarilo odkryť len nevysoké zvyšky múrov troch takýchto domov. Každý z nich mal aspoň tri miestnosti, s múrmi hrubými aj vyše pol metra. Na ich podlahe sa zachovali v popolových vrstvách zvieracie kosti. Z nich vyplýva, že obyvatelia Tell el-Retábí sa živili okrem obilia aj rybami a občas aj mäsom z oviec, kôz a prasiat. Z vybavenia domov sa zachovali len predmety z keramiky, kameňov a kostí. Vďaka nim však vieme, že ich obyvatelia sa venovali poľnohospodárstvu a chovu dobytka, ale aj priemyselnej výrobe – pravdepodobne spracovaniu koží a medi, a mali dokonca kontakty s oblasťami za hranicami Egypta. V tesnej blízkosti domov sa nachádzali hrobky, postavené tiež z nepálenej tehly. Do pohrebných komôr uzavretých valenou klenbou pozostalí ukladali spolu s mŕtvymi aj kozmetické nádobky z alabastru, koráliky z polodrahokamov, skarabeov či zbrane z medi a jej zliatin. K pohrebnej výbave patrili aj keramické nádoby a kusy mäsa, ktoré mali mŕtvemu zabezpečiť výživu na onom svete.
Egyptskí panovníci
Trvalo takmer celé storočie, kým sa panovníkom 17. dynastie z hornoegyptských Théb podarilo Hyksósov vojensky poraziť. Hoci sa nezachovalo veľa hmatateľných dôkazov o ich vzájomných bojoch, tým najjednoznačnejším je múmia panovníka Sekenenrea Taa. Rany a očividne smrteľné zranenia na jeho hlave boli spôsobené sekerkou ázijského typu, ktorú používali práve Hyksósi. Jeho synovia Kamose a Ahmose však otca pomstili a priebeh víťazného ťaženia náležite zdokumentovali vo viacerých nápisoch, najčastejšie na reliéfne zdobených stélach. Na tzv. Kamoseho víťaznej stéle panovník hrdo opisuje svoj triumfálny postup a víťazstvo. Oznamuje nám, že hyksóske mestá zničil a vyľudnil. Takéto tvrdenia sú však známe aj z iných faraónskych monumentov, preto je otázne, do akej miery sú pravdivé. Bolo egyptským princípom, že panovník vždy víťazí a nastolenie poriadku bolo jednou z jeho kľúčových úloh, či to už zodpovedalo realite, alebo nie. Panovníci si často prisvojovali zásluhy predchodcov, dokonca kopírovali opisy ich úspešných vojenských ťažení. Ako sa dá teda zistiť, čo sa skutočne stalo? Odpoveď dáva práve archeológia a výskumy miest ako napríklad Tell el-Retábí, kde sa prelínajú historické obdobia.
Tell el-Retábí – 3D vizualizácia. Zdroj – YouTube/Nadácia Aigyptos, Dwarf Digital s. r. o.
Starí a noví obyvatelia
Pri bližšom pohľade na obydlia z druhého prechodného obdobia nič nenasvedčuje, že by boli zničené alebo že by ich obyvatelia odišli v chvate. Ruiny sú zakryté nánosmi, ktoré vznikli postupne, a takto sa pravdepodobne prestali aj používať. Domy, ktoré stoja takmer bezprostredne nad nimi, pochádzajú v doteraz preskúmanej časti až z obdobia panovania kráľovnej Hatšepsut a Thutmosseho III. Donedávna nebolo jasné, či po začiatku novej ríše (1550 – 1069 pred n. l.) s Hyksósmi naozaj odišli aj ich poddaní, alebo zostali ďalej bývať vo svojich osadách pod vládou nových panovníkov z Théb. V roku 2017 sa však práve v Tell el-Retábí podarilo nájsť akýsi spojovací článok. Slovenskí egyptológovia objavili niekoľko hrobov, ktoré boli iné ako ostatné, nájdené predtým. Odlišujú sa hlavne v tom, že sú v nich zosnulí pochovaní v podlhovastej jame a nie v murovanej hrobke, pričom ležia vystretí na chrbte. Práve tieto odlišnosti od pohrebov z predošlého obdobia poukazujú na inú kultúrnu tradíciu. Keramika, ktorá sa v nich našla, je viditeľne z neskoršieho obdobia a vychádza z thébskej tradície. Znamená to, že hroby vznikli až po prevzatí moci Egypťanmi po začiatku novej ríše, keď sa táto keramika rozšírila po celej krajine. Je však pozoruhodné, že rôzne iné predmety z hrobov – či už skarabey, šperky alebo súčasti odevu – zostali dedičstvom predchádzajúceho obdobia. Kto boli teda ich majitelia? Mohli to byť potomkovia starších obyvateľov, ktorí už prebrali hmotnú kultúru 18. dynastie? Alebo to boli noví osadníci, ktorí splynuli s pôvodnými obyvateľmi? Hoci sa zatiaľ nevie, kde presne títo obyvatelia Retábí bývali, očividne sa im nevodilo zle. Naznačuje to bohatšia výbava jedného z hrobov, kde boli okrem keramiky nájdené strieborné prstene a nášivka, strieborná ihlica na spínanie odevu, ametystové koráliky či viacero skarabeov. Otázne ostáva, či tieto predmety boli pôvodným, prípadne zdedeným majetkom zosnulého, alebo či azda pochádzali z niektorého zo starších hyksóskych hrobov, ktoré bývali často už v tomto období vykrádané.
Jozef Hudec, Veronika Dubcová, Lucia Hulková
Nadácia Aigyptos, Ústav orientalistiky SAV
Inštitút orientálnej a európskej archeológie ÖAW
Ilustračný obrázok Dwarf Digital s. r. o.
Project Beyond Politics: Material Culture of Second Intermediate Period Egypt and Nubia Y754-G19