Kozmické lúče umožnili presne datovať osadu grónskych Nórov na kanadskom Newfoundlande do roku 1021. Severania pravdepodobne osídlili aj Azory, dokonca stáročia pred Portugalcami.
O tom, že grónski Vikingovia z Islandu osídleného Nórmi navštevovali Nový svet (Vinland) na juhovýchodnom pobreží Kanady, hovoria islandské ságy. Potvrdil to však až objav a vykopávky ich osady na mieste s francúzsko-anglickým názvom L’Anse aux Meadows (Malá zátoka pri lúkach) na najsevernejšej špici v súčasnosti kanadského ostrova Newfoundland. V rokoch 1960 až 1968 ich vykonali Inge Stine a Helge Ingstadovci, nórsky manželský tím archeologičky a prieskumníka. Osada pravdepodobne vznikla krátko po vikinskom osídlení juhozápadného Grónska okolo roku 980. Definitívne potvrdené to však nebolo.
Zjavne slúžila ako základňa pre plavby na pobrežie kanadského Nového Brunšviku a možno aj k severovýchodnému pobrežiu USA. Dosiaľ je to jediné doložené, hoci krátkodobé sídlisko Vikingov v Novom svete, ďalšie sa zatiaľ skúmajú. Artefakty vikinského pôvodu sa našli až pri Veľkých jazerách, no mohli ich tam priniesť domorodci. Grónski Vikingovia sa plavili do kanadského Labradoru (Markland) kvôli stavebnému drevu, nálezu železnej rudy a jej taveniu, čo vyžadovalo veľa palivového dreva chýbajúceho v Grónsku. V L’Anse aux Meadows je v súčasnosti múzeum s replikami vikinských domov a iných stavieb. Lokalita bola v roku 1978 zaradená do Svetového dedičstva UNESCO a stala sa hojne navštevovanou turistickou atrakciou.
Vplyv klímy na osídľovanie
Nóri ešte pred expanziou do severného Atlantiku osídlili Island, Faerské ostrovy, Shetlandy a Orkneje pri Škótsku. Umožnilo im to tzv. stredoveké klimatické optimum (oteplenie medzi 9. a 14. storočím asi na súčasnú teplotnú úroveň). Grónski Nóri sa napokon zverili pod ochranu nórskeho kráľa a platili aj desiatok pápežovi cez trondheimského arcibiskupa. Nórske osídlenie na dvoch lokalitách juhozápadného Grónska však zaniklo koncom 14. a v 15. storočí. Ako pri jeho vzniku, aj tentoraz zaúradovala zmena klímy, len s opačným znamienkom, tzv. malá ľadová doba (ochladenie od 14. do polovice 19. storočia).
Viac morského ľadu v severnom Atlantiku narušilo plavby z Islandu a Nórska (posledná nórska loď sa vrátila z Grónska v roku 1410), rozpútalo boje s Inuitmi postupujúcimi Grónskom čoraz viac na juh. Spôsobilo tiež nedostatok surovín, neschopnosť čeliť zmenám či ťažkosti s obživou. Nórsko bolo po vymretí domácej dynastie v kríze vedúcej k personálnej Kalmarskej únii s Dánskom a Švédskom. Grónsku kolóniu nemohlo podporovať. V spore so Škótskom napokon stratilo aj Orkneje a Shetlandy.
Ťažké však boli aj počiatky anglickej a francúzskej kolonizácie Severnej Ameriky o dve storočia neskôr – aj tieto silnejšie a bohatšie európske krajiny kvárili problémy.
Zdeněk Urban