Priekopník hydrogeologických vrtov
Rozmach hydrogeologických prieskumov s vrtnou technikou sa začal na území súčasného Slovenska v druhej polovici 19. storočia predovšetkým zásluhou Viliama Zsigmondyho.
Voda, jedna z najvýznamnejších zložiek života, bola od najstarších čias stredobodom pozornosti človeka. Jej pôvod a význam začali vedci skúmať až v neskorom stredoveku, ale na našom území až od 16. storočia. Význam vody v neskorších storočiach umocňovalo jej využitie. Do popredia sa dostalo zdravotnícke využitie vody. Človek sa prestal spoliehať na výskyt vody v prameňoch, ale hľadal vodu aj kopaním studní, neskôr aj vrtmi.
Nový, už hydrogeologický systém skúmania a zachytávania podzemných vôd sa skoro dostal aj na Slovensko – prvé záchytné vrty sa robili v Banskej Bystrici v roku 1822. Vďaka Viliamovi Zsigmondymu však v druhej polovici 19. storočia došlo k rozmachu hydrogeologických prieskumov vrtnou technikou.
Štiavnický absolvent
Viliam Zsigmondy sa narodil 14. mája 1821 v Bratislave. V rodisku študoval na evanjelickom lýceu, potom na gymnáziu v Skalici, neskôr v Komárne a od roku 1834 opätovne v Bratislave. Tu aj v roku 1838 maturoval. V tom istom roku sa zapísal na Banskú a lesnícku akadémiu v Banskej Štiavnici a v roku 1842 sa stal praktikantom banskomeračského úradu v Štiavnických Baniach. V roku 1843 získal absolutórium a zároveň požiadal o prijatie do štátnej služby. Stal sa vedúcim šachty Ferdinand. V rokoch 1844 až 1846 pracoval v Ústrednom banskom riaditeľstve vo Viedni, kde absolvoval kurz mineralógie a geológie. V rokoch 1844 až 1848 pôsobil v Rumunsku ako správca uhoľných baní a železiarne.
Zsigmondyho život ovplyvnili udalosti rokov 1848 a 1849, keď sa pripojil na stranu revolučných síl, za čo bol odsúdený a musel opustiť štátnu službu. Stal sa odborným poradcom majiteľa uhoľných baní aj v novozriadenom úrade pre banskú agendu. V rokoch 1865 až 1876 viedol vlastný podnik pre hlbinné vŕtanie v Budapešti. Napokon sa usadil v Budapešti, kde 21. decembra 1888 zomrel.
Hydrogeológ
Obdobie súkromného podnikania Viliama Zsigmondyho v Budapešti možno považovať za vyvrcholenie jeho odbornej činnosti. Prvé skúsenosti v hydrogeologickom prieskume získal na Margitinom ostrove a v budapeštianskom parku, kde v rokoch 1868 až 1878 navŕtal v hĺbke 970 metrov termálnu vodu s teplotou 74 °C.
Do banskej a geologickej vedy vniesol nové prvky a do tých čias neznáme praktické výsledky. Objavil nové zdroje minerálnych a termálnych vôd, pričom metódu uplatnil aj mimo hraníc Uhorska. Pre Slovensko bol významný vrt v Herľanoch, kde sa vytvoril takzvaný Herliansky gejzír. K erupcii došlo 6. mája 1875 pri vŕtaní v hĺbke 404 metrov. Potom vŕtal v Jasove a v kúpeľoch Gánovce. Pre Rajecké Teplice vypracoval geologickú mapu a na Sliači v rokoch 1880 a 1881 zrekonštruoval záchytné zariadenie v kúpeľnej budove. V kúpeľoch Vyhne sa mu v roku 1882 podarilo získať dvojnásobné množstvo termálnej vody.
Známa je aj jeho bohatá posudková hydrogeologická činnosť. Z jeho pripravovanej publikácie o uhoľných baniach vyšiel v roku 1866 iba prvý zväzok o vrtnom prieskume na uhlie a artézske studne.
Kráľovský radca
Viliam Zsigmondy podnikol viacero študijných ciest doma a v zahraničí. Za výsledky v hydrogeologickom prieskume v Budapešti ho Uhorská akadémia vied zvolila roku 1868 za člena korešpondenta, neskôr mu udelili titul kráľovského radcu. Na základe jeho pričinenia zriadili v roku 1880 na univerzite v Budapešti katedru paleontológie. Podieľal sa na založení Maďarského geologického ústavu a bol iniciátorom geologického mapovania.
Viliam Zsigmondy dostal viacero uznaní. Už v roku 1868 ho dekorovali Rytierskym krížom Františka Jozefa. V roku 1872 mu udelili titul kráľovský radca. V roku 1878 dostal francúzsky Rytiersky kríž Čestnej légie za statočnosť. Napokon sa stal v roku 1884 čestným občanom dvoch banských miest – Banskej Štiavnice a Banskej Belej.
Aktívne sa zúčastnil na viacerých geologických svetových výstavách – v roku 1873 vo Viedni, v roku 1879 v Paríži a v Székesfehérvári.
Na jeho podnet sa v roku 1885 konal v Budapešti banícky kongres.
RNDr. Ľubomír Viliam Prikryl, CSc.
Foto archív autora