Vyrastal som v prostredí s vtáčím spevom, ktorý sa ozýval všade naokolo. Každý bol iný a nevedel som pochopiť, že existuje toľko druhov vtákov.
Jar je obdobie, keď sa môžeme započúvať do krásnych melodických spevov našich spevavcov. Je to akási akustická komunikácia vo vtáčom svete. Vtáčí spev má veľmi rozsiahlu variabilitu. Melódiou, frekvenčným rozsahom a rezonanciou predstihuje vtákov len človek.
Vtáky využívajú pre svoj hlas ojedinelý orgán syrinx. Nie je umiestnený v hrtane ako pri cicavcoch, ale leží na konci priedušnice v mieste jeho rozdvojenia na dve priedušky. Keby sme to chceli zjednodušiť, tak vtáčí syrinx je z fyzikálneho hľadiska ako píšťalka napojená organicky na dýchací systém. Celý tento hlasový aparát je ovládaný systémom vonkajších svalov. Vlastný hlasový prejav vzniká kmitaním blanitej hlasivky a bubienkových blán.
Pri viacerých druhoch vtákov sa na konci inkubačnej doby samica v hniezde prihovára jemným švitorením mláďaťu vo vajci. To je prvý hlasový kontakt mláďaťa s rodičom. Po vyliahnutí mláďaťa sa opäť ozve samica tým istým hlasom a mláďa jej hlas opätuje. Ide však skôr o hlasový signál, nie je to ešte melodický spev. Ten sa musia mláďatá naučiť. Mladý vtáčik – samček sa typický spev pre jeho rod učí spievať od svojho otca.
Keď vedci analyzovali hlasy niektorých spevavcov, zistili, že učenie prebieha v dvoch senzitívnych periódach. V prvej sa mláďa učí poznávať hlas svojho otca a v mozgu si ako vzorec vytvorí určitú šablónu. V druhej, senzoricko-motorickej perióde mladé vtáky začnú spievať, ale ich spev nie je vonkoncom dokonalý – hovorí sa mu odborne subsong. Je pritom nutné, aby vtáky svoj subsong počuli a mohli ho porovnávať s uloženou šablónou. Postupne svoj spev porovnávajú a vylepšujú, až sa začnú ozývať druhovo typickým spevom.
Text a foto Ivan Kňaze