O vtáčkaroch hovoríme, že sú žijúcimi fosíliami. Na Zemi žili už pred 250 až 300 miliónmi rokov a odvtedy sa takmer vôbec nezmenili.
Carl Linné popísal prvého vtáčkara v 18.storočí. Pri pomenovaní ho inšpirovala maľba z roku 1705 od Márie SybilleMerianovej, na ktorej robustný pavúk požiera uloveného vtáka. Vznikol tak prvý oficiálny názov Araneaavicularia, odvodený z latinského slova avis, čo v preklade znamená vták. Odtiaľ pochádza aj slovenské meno vtáčkar, pod ktorým mnohí ľudia rozumejú konkrétneho veľkého pavúka.Niekedy si ho zamieňajú za pavúka známeho ako čierna vdova. Pravda je však taká, že pod vtáčkare radíme všetky pavúky z čeľade Theraphosidae.Čierna vdova, ktorá má v rozpätí nôh približne 15mm, medzi ne rozhodne nepatrí. Vtáčkare v súčasnosti nájdeme takmer na všetkých kontinentoch. Podľa geografického výskytu ich zaraďujeme medzi ázijské (žijúce v Juhovýchodnej Ázii), africké a americké (žijúce v Južnej a Strednej Amerike). Veľmi zriedkavo môžeme menšie druhy nájsť aj na juhu Európy – v Španielsku či Taliansku.
Neobyčajný rast
Na rozdiel od iných pavúkov disponujú vtáčkare zaujímavoucharakteristikou – svojou neobvyklou veľkosťou. Už pri narodení majú mnohé jedince v rozpätí okolo jedného centimetra. Keďže ich telesná schránka je pevná, rast im umožňuje zvliekanie. Pre ich telo je táto fáza veľmi náročným procesom, ktorý sa začína viac ako dva týždne pred samotným zvliekaním.Vtedy pavúk prestáva prijímať potravu. Keď príde pravý čas, vtáčkar sa otočí na chrbát a cez hlavohruď (carapax) opustí svoju schránku. Tento proces môže trvať aj niekoľko hodín.
Návrat stratených končatín
Počas zvliekania je pavúk veľmi zraniteľný, pretože povrch tela je po zvlečení ešte mäkký. Trvá asi päť dní, kým mu vytvrdnú hryzadlá (chelicery) natoľko, aby nimi mohol znovu loviť potravu. Zvliekanie má okrem rastu aj funkciu regenerácie. Vtáčkar sa tak zbaví ľahkých poškodení tela, získa opäť sýte farby a mladšie jedince si takýmto spôsobom dokážu prinavrátiť aj odlomený zub alebo končatinu. Nárast plnohodnotnej končatiny však zvyčajne vyžaduje viacero zvlečení.
Vstup do dospelosti
Fáza zvliekania sa opakuje v intervale od jedného mesiaca až po jeden rok, v závislosti od veku pavúka. Čím je vtáčkar starší, tým sa interval predlžuje. Jedenástezvliekanie sapovažuje za začiatok dospelosti (tzv. adultnázvliekanie). Rýchlo dospievajúcim druhomto trvápribližne 2 až 3 roky, tie pomalšie rastú aj viac ako 5 rokov. Samica sa po dosiahnutí dospelosti zvlieka približne raz za rok. Hovorí sa, že aj v dospelosti ešte trochu rastie. V priemere dosahujú vtáčkare 7 – 10 cm, rozpätie nôh môžu mať až 15 – 20 cm. Najväčšou objavenou samicou je druh Theraphosablondi, ktorá dosahovala rozpätie viac ako 30cm a vážila takmer 200g. V závislosti od druhu sa samica dožíva 10, ba dokonca až 30 rokov.
Samec sa opatrne, ale urýchlene vzďaľuje, pretože ak samica s jeho výkonom nebude spokojná, môže veľmi ľahko prísť o život.
Samec má však po dosiahnutí dospelosti pred sebou ešte približne rok života a potom uhynie. Počas tejto doby sa snaží spáriť sa s čo najväčším počtom samíc. Asi dva týždne po poslednom zvliekaní spraví malú hustú sieť, na ktorú vypustí spermie. Tie si potom prečerpá do malých zásobníkov guľovitého tvaru (bulbusy) na konci hmatadiel (pedipalpy). Následne spermatickú sieť zničí a vyberie sa na výpravu za samicou.
Dvorenie je dôležité
Zožratie samca samicou počas párenia nie je nijakým mýtom, ale krutou realitou. Pravdepodobnosť, že sa tak stane, závisí od druhu pavúka. Pri niektorých je vysoká, pri iných je to zriedkavý jav, ale riziko existuje vždy. Samec si ho uvedomuje, a preto postupuje k úkrytu samice veľmi opatrne. Včas sa snaží zistiť, či je samici sympatickejší ako otec jej potomstva alebo skôr ako súčasť jej jedálnička.
Preto najprv začne dvorením, počas ktorého rytmicky bubnuje svojimi hmatadlami pri vchode úkrytu, prípadne priamo naň, ak je tvorený pavúčou sieťou. Samica samca cíti a v tejto dobe už vie, kto je za dverami. Na rozdiel od samca, ktorý je po prečerpaní spermií prichystaný na párenie vždy, samica musí zhodnotiť viacero faktorov, ako sú teplota, vlhkosť, bezpečnosť aj jej aktuálny stav. Keby existovalo niečo, čo by ohrozovalo prežitie jej budúceho potomstva, rozhodne sa samca v tom lepšom prípade odohnať.
Text a foto Slavomír Blažek
Ilustrácia Marcela Pekarčíková