V stredoveku boli poznávacími znameniami významných miest panovnícke sídla a opevnenia. V časoch industriálnej revolúcie sa nimi stávali továrenské komíny. Dominantami hlavných miest ohlasujúcimi nástup informačného veku v 20. storočí sa stali siluety televíznych veží.
Televízna veža nie je iba podstavec pre anténu. Tvorí ju celá sústava nosnej konštrukcie, základov, vysielacej technológie, napájania, káblových trás, chladenia a často aj verejných priestorov. Anténa by mala byť umiestnená čo najvyššie, lenže konštrukcia pod ňou musí klásť čo najmenší odpor vetru. Stavebné riešenia takéhoto zadania sú také rozmanité, že vytvárajú vlastnú skupinu konštrukcií.
Veže, budovy, stožiare
Z architektonického hľadiska je bežne používaný termín televízna veža nejednoznačný. Veža je totiž samonosná konštrukcia, t. j. taká, ktorá stojí bez kotevných lán. Štíhly oceľový driek, ktorý stabilizuje sústava lán ukotvených ďaleko od päty, nie je veža, ale stožiar. Mnohé televízne vysielače boli umiestnené na budovách – za budovu sa považuje stavba, ktorá má na rozdiel od veže podstatnú časť výšky využiteľnú ako podlažia. Na účely Guinessových štatistík sa podľa časopisu National Geographic toto kritérium stanovuje na presnú polovicu výšky.

Oficiálne najvyššou vežou sveta je preto 634-metrový televízny vysielač Tokyo Skytree (postavený v rokoch 2008 až 2010), zatiaľ čo 828-metrový mrakodrap Burdž Chalífa v Dubaji (2004 až 2010) je najvyššou budovou. Stožiare môžu siahať do veľkých výšok, pre nároky na rozpätie kotevných lán sa však nehodia do miest a uplatňujú sa skôr v otvorenej krajine. Najvyšší televízny stožiar, KRDK-TV v Severnej Dakote z roku 1966, meria 627,8 metra. U nás je to vysielač Dubník v Slanských vrchoch z roku 1961 – so svojimi 318 metrami je najvyššou stavbou Slovenska.
Pojem televízna veža je aj historicky premenlivý: Eiffelovu vežu vztýčili v roku 1889 ako výstavný monument, ďalšie vznikali ako rádiové veže a Empire State Building bol postavený ako mrakodrap. Zo všetkých sa však stali významné televízne vysielače. Naopak, mnohé stavby, ktoré boli postavené pre televíziu, slúžia v súčasnosti najmä ako FM, DAB+, mikrovlnné, mobilné alebo dátové antény.
Stále na dohľad
V časoch analógovej televízie bola rozhodujúcim kritériom vysielača jeho výška. Keďže terestriálna televízia využívala predovšetkým pásma VHF a UHF, v ktorých sa signál šíri najmä v priamej viditeľnosti, dôležitejšia než nadmorská výška bola výška vysielača nad okolitým terénom. Povrch Zeme sa zakrivuje, reliéf vytvára tiene a budovy odrážajú signál. Anténa 300 metrov nad terénom má teoretický dosah asi 71 kilometrov k prijímačom. Reálny dosah však ovplyvňujú aj výkon, terén, vegetácia, zástavba a počasie a zároveň tu platí zákon klesajúcich výnosov: horizont (dosah vysielača) rastie s druhou odmocninou výšky. Keby sme teda chceli zdvojnásobiť dosah, výška vysielača by musela byť štvornásobná.

Prvé riadne televízne vysielanie z bratislavského Kamzíka sa uskutočnilo 3. novembra 1956. Pôvodne mal byť na programe priamy prenos z opery Slovenského národného divadla o štyri dni neskôr; technologické obmedzenia však zmenili čas i miesto. Prvých 500 majiteľov televíznych prijímačov u nás tak napokon sledovalo prenos zo slávností v PKO, pretože odtiaľ bol priamy výhľad na vysielač nad mestom: nielen divák, ale aj prenosové štúdio muselo mať spoľahlivú rádiovú cestu k vysielaču.
Celý článok nájdete v časopise Quark 10/2026.
Vďaka predplatnému si ho však môžete dočítať už teraz a získať aj prístup k exkluzívnemu obsahu!
Máte predplatné?
Prihlásiť saFoto L. Kralovičová
