Najväčším plesom celých Tatier bolo v minulosti jazero nachádzajúce sa v morénovej panve nazývanej Christlová. Ležalo nad obcou Tatranská Lesná pod spoločným ústím Malej a Veľkej Studenej doliny, neďaleko známeho turistického strediska Hrebienok. Niekdajšie Studenovodské pleso bolo oveľa rozľahlejšie ako najväčšie tatranské plesá.
Po istý čas od ústupu ľadovca vypĺňali v súčasnosti už suchú morénovú jazernú panvu vody bývalého Studenovodského plesa (alebo aj plesa Christlová). Nepokojný okolitý reliéf charakteristický malými morénovými kopčekmi sa na týchto miestach zrazu mení na rozľahlú a výraznú priehlbinu v teréne. O tom, že ju kedysi vypĺňali vody najväčšieho tatranského plesa, vie len málokto. Hustý les, ktorý pokrýval celú oblasť, víchrica v roku 2004 takmer úplne zničila. Po 15 rokoch však stromy pomaly rastú, aby opäť zastreli otvorené výhľady zvnútra zaniknutého jazera. Súčasným dnom preteká Studený potok, ktorý sa kedysi dávno podieľal aj na zániku plesa. Povedľa neho sa vinie žlto značený turistický chodník z Tatranskej Lesnej k vodopádom Studeného potoka. Rozmerné jazero zaniklo pred tisíckami rokov, zrejme ešte na počiatku holocénu, úplným vytečením vody cez odtokovú ryhu v hrádzi. Udialo sa tak buď kvôli celkovému kolapsu nestabilných morénových sedimentov v jeho hrádzi, alebo v dôsledku postupného zahlbovania eróznej odtokovej ryhy Studeného potoka. Čím hlbšia bola ryha v morénovej hrádzi, tým viac vody pleso neodvratne stratilo, až úplne zaniklo. Na základe analýzy detailného digitálneho modelu reliéfu je možné pomocou moderných vedeckých metód nielen zrekonštruovať podobu a rozmery jazera, ale aj načrtnúť ďalšie doteraz neznáme skutočnosti.
Ľadovcové splazy
Posledná ľadová doba trvala v Tatrách 60 000 rokov a skončila sa približne pred 10 000 – 8 500 rokmi nástupom teplejšej klímy v holocéne. Jej výsledkom sú aj mohutné morénové valy obkolesujúce Christlovú. Sú relatívne dobre zachované, dostatočne masívne a celistvé. Niekdajšiu jazernú panvu obtáčajú po obvode z troch strán. Morénové valy si možno najlepšie predstaviť ako mohutné násypy z balvanov, kamenia a veľkého štrku, medzi ktorými je uložený jemnejší štrk a piesok. Tieto horniny kedysi priniesol ľadovec z vyšších častí dolín. Išlo o nepredstaviteľné množstvá horninového materiálu. Pochádzal buď z okolitých svahov, alebo zo samotného dna doliny. Ľadovcové splazy sa pohybovali v smere gravitácie – teda z vyšších častí (kotlov) smerom dolu dolinami (trógmi). Rovnakým spôsobom prenášali aj erodovaný materiál – buď na svojom povrchu, pod sebou, priamo v ľade, alebo ho tlačili pred sebou dolu dolinou v tzv. čele ľadovca. Keď ľadu v horných častiach dolín počas ľadovej doby pribúdalo, ľadovce na to mali dostatočnú silu. Pri klimatických zmenách sa však čelo ľadovca na istý čas zastavilo. Pred koncom ľadovej doby začalo ľadu ubúdať a ľadovcové splazy sa začali v nižších častiach postupne roztápať. Na ďalšie tlačenie erodovaných hornín pred sebou už nemali dostatočnú silu. Mohutné kopy balvanov, štrku a piesku tak zostali na miestach posledného výskytu čela ľadovca a sformovali sa do morénových valov. Takto podobne vznikli aj morénové valy obkolesujúce jazernú panvu Christlová. Vznikli na mieste posledného zotrvania čela ľadovca vytekajúceho zo Studených dolín. Ľadovce mali počas posledného zaľadnenia dĺžku 9,8 km. V spodných častiach dolín boli široké 0,5 – 0,8 km a maximálna hrúbka dosahovala až 220 m. V Christlovej sa spájali do jedného ľadovcového splazu. V porovnaní s jej súčasným dnom dosahujú morénové valy výšku približne od 30 do 60 m.
Nestabilná morénová hrádza
Od svojho vzniku podliehajú plesá pôsobeniu vonkajších geomorfologických procesov, ktoré spôsobujú ich pozvoľný zánik. Morénové valy a sedimenty nie sú z dlhodobého hľadiska veľmi stabilné. Najmä bezprostredne po konci poslednej ľadovej doby, na počiatku holocénu, podliehali zosadaniu v dôsledku zhutňovania materiálu, pretože v nich často zostali kryhy ľadu, ktorý sa postupne pod povrchom topil. Niektoré morény však obsahovali pomerne veľa jemných hornín a boli pre vodu málo priepustné. Tvorili prekážky pre odtok vody, a tak boli prirodzenými hrádzami mnohých tatranských jazier. Dravé horské potoky ich však postupne silou tečúcej vody mechanicky rozrušovali. Najzraniteľnejšie boli plesá v nižších častiach dolín, ležiace na potokoch zahradených práve morénovými valmi. Voda z nich odtekala cez odtokovú ryhu v hrádzi. Pri vysokých vodných stavoch, keď odtekalo z plies enormné množstvo vody, sa odtokové ryhy postupne zväčšovali a prehlbovali. Dravá voda ich čoraz väčšmi zahlbovala do nestabilných morén a potoky sa vrezávali do morénových sedimentov. Hrádza sa takýmto spôsobom ustavične modelovala zhora, erózna ryha sa nepretržite zahlbovala, ale aj rozširovala do strán. Z jazier vytekalo postupne väčšie množstvo vody a mnohé plesá takto znížili svoje vodné hladiny.
Efekt GLOF
Pri kritickom vzdutí vodnej hladiny, extrémnych povodňových udalostiach a náhlej strate stability sedimentov v morénových valoch dochádzalo v Tatrách pravdepodobne aj k náhlemu pretrhnutiu hrádzí plies a následnému rýchlemu vytečeniu vody. Tento jav je známy ako efekt GLOF (Glacial Lake Outburst Floods). Pri takomto vyprázdnení jazera z neho vytečie voda v priebehu niekoľkých hodín či dní. V nižšie ležiacich častiach dolín pritom spôsobuje svahové pohyby a katastrofálne povodne. V posledných desaťročiach je tento jav dobre dokumentovaný v množstve vedeckých prác z Ánd a Himalájí. V dôsledku pretrhnutia alebo prerezania morénových valov zaniklo najmä vo Vysokých Tatrách zrejme viacero plies. Vytečením vody z jazernej panvy jazera (či už rýchlym cez kolaps hrádze alebo pomalým cez zahlbujúcu sa odtokovú ryhu) zaniklo aj pleso v Christlovej. Ležalo už takmer na úpätí pohoria.V tomto mieste sa koncentrovala voda z povodia celej Veľkej aj Malej Studenej doliny. Hĺbka eróznej ryhy v prielome morénovej hrádze, cez ktorú jazero kedysi vytieklo, dosahuje v súčasnosti približne 50 metrov. Na úplné vyprázdnenie jazera však kedysi stačila odtoková ryha hlboká 25 m. Od tejto udalosti sa už Studený potok stihol počas tisícov rokov zahĺbiť do morénových valov oveľa hlbšie.
Jazerné sedimentu ako dôkaz
Doteraz najhodnotnejšie informácie o panve v Christlovej podal prof. Michal Lukniš (1916 – 1986) na základe geomorfologického mapovania foriem reliéfu pred 50 až 60 rokmi. Vnútri suchej panvy našiel a zmapoval jazerné sedimenty a rašeliniská.
Štrk, piesok a jazerný silt pokrývajú veľkú časť dna (silt je sediment, resp. nespevnená usadená hornina tvorená časticami s veľkosťou 0,002 až 0,06 mm, ktoré zvyčajne vznikajú zvetrávaním starších hornín. Častice transportoval vietor, vodný tok alebo ľadovec, pozn. red.). Jasným dôkazom existencie otvorenej vodnej hladiny v minulosti na tomto mieste je prítomnosť sivého jazerného siltu. Navŕtali ho pod vrstvou rašeliny v hĺbke asi 130 cm v podloží rašelinísk. Jazerný silt sa tu mohol usadiť iba v časoch, keď panvu Christlovej vypĺňalo jazero a Studený potok sem prinášal jemné častice z povodia Studených dolín. Po vytečení pôvodného veľkého plesa zostali v severnej časti panvy menšie plieska, ktoré sa postupom času premenili na rašeliniská. Tie v súčasnosti pomaly zarastajú kosodrevinou.
Text a foto RNDr. Juraj Kapusta, PhD.
Tento príspevok vznikol s podporou projektu VEGA 1/0207/17 – Vývoj a zmeny vysokohorskej krajiny Tatier v rámci výskumných úloh na Katedre ekológie a environmentalistiky UKF v Nitre.