Keď sa vás leto opýta, čo ste robili v zime, môžete sa pochváliť, že ste sa učili rozoznávať huby. Mnohí ľudia majú pred hubami rešpekt, čo je pochopiteľné, preto je dôležité venovať ich poznávaniu náležitú pozornosť.
Medzi naše najznámejšie a najobávanejšie druhy húb patria muchotrávky. V tejto skupine nájdeme viacero druhov, ktoré sú pre ľudský organizmus veľmi nebezpečné. Ich konzumácia môže v mnohých prípadoch skončiť aj smrťou.
Nájdeme tu však aj jedlé druhy, dokonca aj také, ktoré svojimi chuťovými vlastnosťami patria medzi naše najlahodnejšie huby.
Známe aj neznáme
V našej prírode sa vyskytuje asi 40 druhov muchotrávok. Väčšinou sú to stredne veľké huby a ich vzhľad je dosť charakteristický. Vyznačujú sa dlhým, štíhlym hlúbikom a rozprestretým klobúkom rôznej veľkosti. Mnohé druhy majú na hlúbiku prsteň a vyrastajú z blanitej pošvy, iné pošvu nemajú a vyznačujú sa hľuzovitou bázou hlúbika.
Muchotrávky patria medzi lupeňovité huby. Zo spodnej strany klobúka majú lupene, ktoré nie sú pripojené k vrcholu hlúbika. Veľká väčšina muchotrávok sa vyznačuje tvorbou plachtičky, ktorá pokrýva mladé plodnice a z ktorej sa neskôr po vyrastení huby zachovajú bradavičky na klobúku alebo pošva na báze hlúbika. Niektoré majú čiastkovú plachtičku, ktorá v mladosti spája okraj klobúka s hlúbikom a po roztvorení klobúka zanecháva na hlúbiku prsteň.
S muchotrávkami sa v našej prírode stretávame pomerne často. Mnohé z nich patria medzi veľmi hojné huby a nájsť ich môžeme na mnohých lokalitách. Iné sú vzácne a hubár sa s nimi stretne len veľmi zriedkavo.
Kráľovná medzi hubami
Muchotrávka červená (Amanita muscaria) si svojím vzhľadom, veľkosťou a nevšednou krásou určite zaslúži titul kráľovnej v ríši húb. Jej veľké plodnice sú v prírode neprehliadnuteľné a svojou výraznou farbou a krásou upútajú pozornosť každého návštevníka prírody. Niet hádam človeka, ktorý by túto hubu nepoznal, aj keď nie je hubár. Jej atraktívny vzhľad inšpiroval už mnohých umelcov a ilustrátorov, preto ju nachádzame vyobrazenú v mnohých detských publikáciách.
S muchotrávkou červenou sa v prírode stretneme najmä v jesenných mesiacoch. Keď sú dobré klimatické podmienky, vyrastá často vo veľkých počtoch.
Vyskytuje sa v ihličnatých alebo listnatých lesoch, kde najčastejšie rastie pod smrekmi, borovicami alebo brezami. Aj keď patrí medzi jedovaté druhy, smrteľné otravy nezapríčiňuje. Jej požitie vyvoláva halucinogénne stavy, čo niektoré kultúry využívali v šamanských obradoch. U nás sa v minulosti používala na ničenie múch. Jej klobúk sa posypal cukrom a položil na tanier. Sladkú šťavu, ktorá z neho vytekala, olizovali muchy, ktoré následne uhynuli.
Kalich smrti
Našou najobávanejšou jedovatou hubou, ktorá spôsobuje najviac úmrtí na otravu hubami, je muchotrávka zelená (Amanita phalloides). Najčastejšie sa vyskytuje od júla do októbra v listnatých, ale aj v ihličnatých lesoch, kde často rastie na vápenatých pôdach. V niektorých rokoch býva veľmi hojná. Vtedy aj najčastejšie dochádza k otravám.
Muchotrávku zelenú si niektorí neskúsení hubári najčastejšie zamieňajú za plávku, pečiarku alebo bedľu. A pritom pri troche pozornosti by k zámene vôbec nemuselo dôjsť! Muchotrávka zelená má totiž viacero charakteristických znakov, podľa ktorých sa dá spoľahlivo určiť. Predovšetkým je to výrazná a odstávajúca pošva, z ktorej vyrastá hlúbik, nazývaná aj kalich smrti. Niekedy je táto pošva ukrytá pod zemou, preto je potrebné pri zbere húb vždy vytiahnuť zo zeme celú plodnicu huby, aby sme spoľahlivo mohli určiť všetky jej znaky. Niektoré podobne vyzerajúce plávky pošvu nikdy nemajú.
Ďalším poznávacím znakom je ovísajúci prsteň na hlúbiku, čím sa opäť odlišuje najmä od plávok, ktoré ho nemajú. Od pečiarok ju spoľahlivo odlíšime podľa bielych lupeňov, pečiarky ich majú ružové, neskôr hnedé. Dužina muchotrávky zelenej je pri mladých plodniciach takmer bez vône, neskôr páchne ako surové zemiaky. Zafarbenie klobúka je veľmi variabilné.
Najčastejšie je klobúk žltozelený alebo olivovohnedý, niekedy aj biely (var. alba), no vždy má v pokožke vrastené tmavšie lúčovité vlákna, čo je tiež jeden z dôležitých poznávacích znakov. Na rozdiel od bedle, s ktorou si ju niektorí neskúsení hubári mýlia, hoci sa na ňu ani vzdialene nepodobá, má muchotrávka zelená vždy hladkú pokožku klobúka, kým bedle majú na klobúku menšie alebo väčšie šupinky.
Muchotrávka zelená je skutočne veľmi nebezpečná huba. Obsahuje asi dvadsať jedovatých látok. Smrteľná dávka jedu sa nachádza už v jednej stredne veľkej plodnici. Zákernosť otravy muchotrávkou zelenou je najmä v tom, že prvé príznaky sa dostavujú po 8 až 14 hodinách, keď sú už toxíny vstrebané v organizme. Otrava sa začína prejavovať bolesťou žalúdka, studeným potom, vracaním a hnačkou. Pri týchto príznakoch je potrebné ihneď vyhľadať lekára a pokiaľ je to možné, zobrať so sebou aj časť vyvrátenej potravy na určenie pôvodu otravy.
Text a foto Ing. Ľubor Čačko