Sýkorky patria medzi známe a hojne rozšírené spevavce. S viacerými druhmi sa stretneme nielen v lesoch, ale veľmi často aj v záhradách, parkoch a v sídliskovej zeleni, kam najmä v zimných mesiacoch prilietajú za potravou.
Na našom území sa vyskytuje šesť druhov sýkoriek. Nie všetky však bežný návštevník prírody pozná, preto si ich poďme postupne predstaviť a oboznámiť sa s ich zaujímavým životom.
Stálica na našom nebi
Medzi najhojnejšie a najznámejšie sýkorky na Slovensku patrí sýkorka veľká (Parus major). V prírode sa s ňou stretneme takmer všade. Z hľadiska nároku na biotop je sýkorka veľká veľmi prispôsobivá a ako jeden z mála druhov našich vtákov ju nájdeme takmer na celom našom území. Obýva najrôznejšie biotopy, od nížin až vysoko do hôr. Počas vegetačného obdobia ju najčastejšie nájdeme v lesoch, parkoch, ovocných sadoch, ale aj v okolí vôd a v iných biotopoch. Hniezdi jeden až dva razy ročne, najčastejšie v dutinách stromov a v búdkach. Na stavbu hniezda si však niekedy vyberie aj veľmi netradičné miesta, ako sú napríklad poštové schránky, kovové rúrky, hromady dreva, hniezdo veveričky, straky alebo sojky, zemnú dieru, prípadne štrbinu v múre budovy. Z našich spevavcov patrí medzi druhy s najpočetnejšou znáškou vajec. Najčastejšie znáša sedem až jedenásť vajíčok, zdokumentované sú však aj prípady znášok so štrnástimi či šestnástimi vajíčkami v jednej znáške. Po vyhniezdení sa sýkorky potulujú v širšom okolí hniezdiska, no v jesenných a najmä v zimných mesiacoch sa často presúvajú k ľudským príbytkom, kde patria k najpočetnejším vtákom záhrad a sídliskovej zelene.
Dravá sýkorka
Sýkorky veľké veľmi často a pravidelne navštevujú kŕmidlá, kde si rady pochutia na slnečnici, orechoch alebo loji. V očiach ľudí patria k veľmi obľúbeným a milým vtákom, no len málokto vie, že tento vták môže byť aj neľútostný a krvilačný dravec. Aj mňa v nedávnej dobe šokovalo video na jednej známej internetovej stránke, kde sýkorka veľká zaútočila na vrabca, zabila ho a skonzumovala. Podobný scenár mi opísal aj kolega fotograf, ktorý na vlastné oči videl, ako na kŕmidle sýkorka chytila vrabca, zápasila s ním, no nakoniec sa vrabcovi podarilo uletieť. Keď som sa začal zaujímať o tento fenomén, dozvedel som sa, že aj v minulosti boli známe prípady takéhoto dravého správania sýkorky veľkej. V roku 1996 nemecký ornitológ popísal prípad, keď sýkorky veľké napádali a požierali hibernujúce netopiere hvízdavé. Tento nezvyčajný jav sa udial v jednej jaskyni maďarského národného parku a spolu zdokumentovali 18 takýchto prípadov. Zistilo sa, že sýkorky tieto netopiere systematicky vyhľadávali a napádali ich tak, že im vyzobávali hlavy. Známe sú aj ďalšie prípady útokov sýkoriek veľkých na iné drobné spevavce. Vysvetlenie tohto javu však doposiaľ nie je celkom jasné. Predpokladá sa, že sýkorky k takémuto správaniu vedie nedostatok prirodzenej potravy.
Inteligentná a učenlivá
Ďalším hojne rozšíreným druhom je sýkorka belasá (Parus caeruleus). Na rozdiel od sýkorky veľkej je menšia a menej výrazne sfarbená. Najčastejšie sa s ňou stretneme v zimných mesiacoch, spolu so sýkorkou veľkou patria k najčastejším návštevníkom kŕmidiel. Počas roka je sýkorka belasá menej nápadná, no na rozdiel od sýkorky veľkej je oveľa pohyblivejšia. Obýva najmä svetlé listnaté a zmiešané lesy, hniezda si stavia v dutinách stromov, vo vtáčích búdkach, ale aj na iných miestach. V zime sa často potuluje v malých kŕdľoch, často aj s inými druhmi sýkoriek. Napriek tomu, že je pomerne malá, je veľká bitkárka. Neraz som pozoroval, ako sa pri kŕmidle odvážne púšťala do súbojov o potravu s inými, oveľa väčšími spevavcami. Známa je aj jej inteligencia a učenlivosť. V päťdesiatych rokoch minulého storočia celý svet fascinovali anglické sýkorky belasé, ktoré sa naučili vyzobávať uzávery fliaš s mliekom postavených mliekarmi pri dverách zákazníkov. Tento nový druh potravy a schopnosť dostať sa k nej sa medzi sýkorkami belasými začal veľmi rýchlo šíriť a o krátky čas nadobudol nevídané rozmery.
Dvojičky na nerozoznanie
Ďalšie dve sýkorky – sýkorka hôrna (Parus palustris) a sýkorka čiernohlavá (Parus montanus) – sú veľmi podobné druhy a ich určenie z vizuálneho hľadiska môže byť problematické aj pre skúseného ornitológa. Na prvý pohľad sú totiž na nerozoznanie. Hoci odborná literatúra udáva medzi oboma druhmi sedem hlavných rozlišovacích znakov – dĺžka čiapočky, jej farba a lesk, veľkosť a tvar čiernej škvrny pod zobákom, farba bokov a lakťových letiek, stupňovitosť chvosta a zafarbenie okraja hornej časti zobáka –, predsa len najistejšie správne určenie je možné iba podľa ich rozdielneho hlasového prejavu. So sýkorkou hôrnou sa najčastejšie stretneme v nížinných listnatých lesoch, sýkorku čiernohlavú zasa nájdeme spravidla v ihličnatých a zmiešaných horských lesoch. Aj keď sa zdá, že oba druhy majú rozdielne ekologické nároky na prostredie, v ktorom sa vyskytujú, a ich určenie môže byť preto jednoduchšie, nie je to celkom pravda. V mnohých lokalitách sa ich teritóriá prekrývajú, čo môže viesť k nesprávnemu určeniu. Tak ako ostatné druhy sýkoriek hniezdia jeden až dva razy ročne a najčastejšie majú päť až desať vajíčok. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch druhov sýkoriek v zimných mesiacoch len veľmi zriedkavo zalietavajú na kŕmidlá do intravilánov miest a dedín. Pokiaľ však kŕmidlo umiestnite v lese alebo na jeho okraji, patria k jeho pravidelným návštevníkom.
Uhliarka
Ďalším, ale už menej známym druhom našich sýkoriek, je sýkorka uhliarka (Parus ater). Menej známa je najmä preto, lebo sa najčastejšie vyskytuje v horských ihličnatých lesoch, kde pomerne skryto prebýva väčšinu roka. Je menšia ako sýkorka veľká a menej výrazne zafarbená. Jej najbezpečnejším poznávacím znakom je pomerne veľká, čierno obrúbená biela škvrna na zátylku. Vzhľadom na oblasť výskytu v minulosti zdokumentovali jej hniezdenie dokonca v hniezde orla skalného. Sýkorku uhliarku môžeme v jesenných a zimných mesiacoch vidieť v spoločnosti iných druhov sýkoriek aj v nížinách, na kŕmidlá však prilieta zriedkavo. Je to pravdepodobne spôsobené tým, že hlavnou potravou sýkoriek uhliarok v zimnom období sú semená ihličnatých drevín, najmä smrekov a borovíc.
Pankáčka
Našou najvzácnejšou a zároveň aj výzorovo najzaujímavejšou sýkorkou je sýkorka chochlatá (Parus cristatus). Keďže žije pomerne skrytým spôsobom života, veľa ľudí ju nepozná a nikdy sa s ňou nestretli. Sýkorka chochlatá je totiž charakteristickým hniezdičom ihličnatých a horských zmiešaných lesov, vzácne ju môžeme uvidieť v nižších polohách, ale len tam, kde rastú ihličnaté stromy. Jej potravu vo veľkej miere tvoria semená šušiek, ktoré najmä na jeseň a v zime intenzívne vyhľadáva. Občas môže priletieť aj na kŕmidlo do záhrad alebo parkov, no sú to naozaj len výnimočné prípady. Sýkorka chochlatá hniezdi v dutinách hnijúcich stromov, ktoré si sama vydlabáva. Znášku tvorí štyri až osem vajec a samica na nich sedí asi dva týždne. Vyliahnuté mláďatá kŕmia obaja rodičia asi tri týždne. Po vyletení sa mladé vtáky ešte určitý čas držia so svojimi rodičmi, neskôr si však hľadajú svoje teritóriá. Z našich sýkoriek patrí tento druh medzi najzaujímavejšie a najkrajšie druhy. Charakteristickým poznávacím znakom sýkorky chochlatej je nápadný chochol na hlave, ktorý často vztyčuje, čo jej dodáva impozantný vzhľad.
Text a foto Ing. Ľubor Čačko