Nový objav kostry človeka neandertálskeho v irackej jaskyni podporuje existenciu pohrebných rituálov týchto našich príbuzných.
Jaskyňa Šanidar v irackom Kurdistane sa nachádza severovýchodne od Mosulu v masíve Baradust pohoria Zagros neďaleko mesta Rawanduz v nadmorskej výške 750 metrov. Ide o rozsiahlu sieň vo vápencovom skalnom útvare, so vstupom orientovaným na juh. Takých je tam viac, no Šanidarskú jaskyňu celosvetovo preslávili nálezy z vykopávok, ktoré tam v 50. rokoch minulého storočia robil so svojím tímom americký archeológ Ralph Solecki z Kolumbijskej univerzity v New Yorku. (Zomrel vlani v marci vo veku 101 rokov.)
V strede jaskyne urobili severojužný výkop s rozmermi približne 20 × 6 metrov. Zasahoval až do hĺbky 14 metrov. Prevažne na východe výkopu (s jedinou výnimkou) našli v hĺbkach štyri až sedem metrov kostrové pozostatky desiatich jedincov (mužov aj žien, osem dospelých a dve deti) človeka neandertálskeho (Homo neanderthalensis) čiže neandertálcov. Príslušnosť mŕtvych k neandertálcom vyplývala z anatómie kostí aj z kamenných nástrojov vo vrstvách okolo so znakmi tzv. moustérienskej technológie, typickej pre neandertálcov. Išlo o unikátny objav.
Nezvyčajné zranenia
Nálezy datovali do doby pred 65- až 35-tisíc rokmi. Niektorí neandertálci očividne zahynuli pri pádoch kameňov zo stropu jaskyne, pravdepodobne počas zemetrasení. Mimoriadne zaujímavé však boli detaily troch kostier. Pri mužovi označenom ako Šanidar 1, ktorý zomrel ako 30- až 45-ročný, to boli stopy ťažkých, potenciálne smrteľných zranení, vyžadujúcich dlhodobé ošetrovanie. Zahojili sa mu a žil ešte dlho. Mal veľkú mozgovú kapacitu, až 1 600 cm3, a vysoký bol takmer 170 cm. Starali sa teda aj neandertálci o svojich zranených a chorých?
To ostro kontrastovalo s ich obrazom drsných, brutálnych a tupých bytostí, ktorý v určitom období prevládal vo vede i verejnosti. Ešte viac nahlodalo tento názor preskúmanie jedinca Šanidar 4, tiež muža, ktorý mal v čase smrti rovnaký vek, teda 30 až 45 rokov. Pri náleze ležal na ľavom boku, sčasti skrčený. Toto aj situovanie viacerých ďalších kostier naznačovalo zámerné pohreby. Pôda okolo kostí Šanidar 4 obsahovala netypické zhluky častíc peľu, čo zasa poukazovalo na celé kvety, osobitne miestne liečivé. Bol to šaman? A položili k nemu kvety blížni počas úvodného pohrebného rituálu? Novšie výskumy však ukázali, že kvety a ich peľ sa ku kostre zrejme dostali neskôr činnosťou hlodavcov.
Zaujímavé je tiež napokon smrteľné zranenie na rebre jedinca Šanidar 3 (žil ešte najmenej týždne). Vyzerá ako spôsobené z diaľky – oštepom či šípom. Na Blízkom východe sa už vtedy pohybovali aj ľudia nášho druhu Homo sapiens, sapienti. Podľa všetkého disponovali lukmi a šípmi aj vrhačmi oštepov. Zranili pri šarvátke aj Šanidara 3? Tento 40- až 50-ročný muž (vtedy extrémne vysoký vek) mal chorú nohu, sotva im mohol utiecť. V kontexte neandertálcov je to unikát. A tiež najstarší známy dôkaz násilia medzi rôznymi ľuďmi.
Zdeněk Urban