Bažant obyčajný (Phasianus colchicus) je našou významnou poľovnou zverou. Možno to niekoho prekvapí, ale v našej prírode nie je bažant pôvodným druhom. Doviezli ho k nám a vypustili do prírody, kde sa udomácnil.
Bažant patrí medzi kurovité vtáky z radu hrabavcov. Najčastejšie sa vyskytuje v nižších a stredných polohách, predovšetkým v poľnohospodárskej krajine, ale aj v lužných lesoch, najmä v okolí väčších riek. Pre svoj život potrebuje rôznorodé prostredie. Najlepšie mu vyhovujú také lokality, kde sa striedajú polia s lesmi alebo lúky s krovinami. Obľubuje vlhkejšie biotopy, preto ho pomerne často môžeme nájsť aj v okolí vodných nádrží a vodných tokov.
Prisťahovalec
Pravým a pôvodným domovom bažanta sú nižšie položené oblasti Kaukazu, delty Volgy, Kolchidskej nížiny a južnej časti Ázie až po Tichý oceán. Už v staroveku začali s jeho systematickým rozširovaním Rimania, ktorí ho vysadzovali najmä v Stredomorí. K ďalšiemu umelému šíreniu došlo v stredoveku, keď sa dostal aj do Európy. Postupne sa rozšíril do celej Európy a v súčasnosti sa vyskytuje od Írska až po južnú Škandináviu. Úspešne bol vysadený aj v Japonsku, v Severnej Amerike, na Novom Zélande a Havajských ostrovoch. Všade tam, kde sa bažant udomácnil, patrí medzi obľúbenú a významnú poľovnú zver a jeho prírodné stavy sa na mnohých miestach dopĺňajú jedincami z umelých chovov. Často sa však chová aj vo farmových chovoch, v tzv. bažantniciach, ktoré už u nás majú svoju tradíciu.
Páreniu predchádza zaujímavý ceremoniál. Našuchorený kohút začne obchádzať vybranú sliepku, ktorá si ho však väčšinou vôbec nevšíma.
Farebné variácie
Vo svete sa vyskytuje dvadsaťsedem poddruhov bažanta, ktoré sa od seba líšia najmä v premenlivosti zafarbenia kohútov. V našej prírode nemáme bažanta čistej rasy. Do prírody sa vysadili rôzne geografické rasy, ktoré sa od seba odlišujú zafarbením peria a najmä prítomnosťou, respektíve absenciou, bieleho pásika na krku. Keďže u nás súčasne žijúce bažanty prešli dlhodobým krížením, zvyčajne sa už nedá presne určiť, aké znaky od ktorých geografických rás prevzali. Základnou rasou nášho bažanta je však bažant obyčajný kolchidský, v minulosti masovo introdukovaný najmä do Európy. Vyznačuje sa tmavším zafarbením peria a absenciou bieleho pásika na krku. Neskôr sa v Európe udomácnili aj ďalšie rasy bažantov, najmä bažant obyčajný juhočínsky, ktorý má šedé zafarbenie na krídlach a chrbte a na krku má dobre viditeľný biely pásik, ale aj ďalšie, už ťažko identifikovateľné rasy. V našej prírode najčastejšie prevládajú dva typy zafarbenia kohútov, a to kohúty s červenohnedým zafarbením a bielym pásikom na krku a tmavé bezpásikové kohúty. V praxi u nás žijúce bažanty označujeme jednotným pomenovaním – bažant obyčajný.
Zo života bažanta
Bažant obyčajný je stredne veľký vták s výrazným pohlavným dimorfizmom (rozdielna veľkosť a zafarbenie medzi samcom a samicou). Samce bažantov – kohúty sú veľmi pestro zafarbené. Dominantný je najmä dlhý pásikavý chvost často presahujúci dĺžku tela kohúta. Zafarbenie peria na tele je zväčša červenohnedé alebo čiernohnedé, zriedkavejšie plavé. Perie kohútov je veľmi atraktívne a na jednotlivých častiach tela vytvára rôzne vzory. Charakteristickým znakom kohúta sú odstávajúce ušká z pierok na hlave a zaujímavá červená bradavičnatá koža okolo oka. Kým počas roka je perie kohútov matné, v čase tokania nadobúda krásny kovový lesk. V tomto období sa mu výrazne do červena zafarbuje aj koža okolo oka. Keďže bažant patrí medzi kurovité vtáky, má silné nohy prispôsobené na hrabanie. Kohúty na nich majú výrazné ostrohy. Na rozdiel od kohúta je samica bažanta – sliepka – menšia a zafarbená veľmi nenápadne. Väčšinou je svetlohnedá a dokonale splýva s prostredím. Bažanty veľmi dobre behajú a pred nepriateľom alebo pri vyrušení rýchlo odbehnú do úkrytu. Vzlietajú len nerady, a to najmä vtedy, keď sa cítia ohrozené. Ich let je veľmi hlučný a rýchly. Po krátkej preletenej vzdialenosti však znovu usadajú na zem a rýchlo sa schovávajú do úkrytu. Noc prespávajú na stromoch, tzv. hradujú. Potrava bažantov má výrazne sezónny charakter. Na jar konzumujú klíčiace lístky rôznych bylín, pochutia si však aj na slimákoch, červoch a rôznych druhoch hmyzu. Okrem toho chytajú aj mladé hraboše, myši či drobné plazy. Cez leto a na jeseň sa živia najmä semenami kultúrnych plodín, obilím a lesnými plodmi. V zime sú to najmä semená burín a rôzne plody divorastúcich drevín. Veľmi užitočné sú najmä na zemiačniskách, lebo požierajú larvy a dospelé chrobáky pásavky zemiakovej.
Súboje o územie
Bažant je polygamný druh, čo znamená, že kohúty nevytvárajú trvalé páry, ale pária sa s viacerými sliepkami. Tokanie bažantov je veľmi nápadné a začína už skoro na jar. Zvyčajne v marci, keď sa roztopí sneh, začínajú kohúty obsadzovať svoje teritóriá. Tie bývajú spravidla na určitých stálych miestach, prevažne tam, kde sú voľné priestranstvá. V tomto období sa ozývajú typickým hlasovým prejavom, ktorý je sprevádzaný hlučným plieskaním krídel. Okrem akustických prejavov sa kohúty predvádzajú aj našuchoreným perím na krku a odstávajúcimi uškami z pierok, ktoré zvýrazňujú veľkosť hlavy a silu krku. Celkový dojem mohutnosti dopĺňajú aj šuchorením peria na bokoch a chrbte a rozťahovaním chvostových pier. Kohút si svoje teritórium úzkostlivo stráži a pravidelne ho obchádza. Nestrpí v ňom žiadne iné kohúty a ak nejaký votrelec vnikne na jeho územie, nemilosrdne ho vyženie. Občas, keď sa stretnú dva rovnocenne silné kohúty, dochádza k zaujímavým súbojom. Takýto súboj pripomína stretnutie domácich kohútov, ktoré sa postavia proti sebe, našuchoria sa a začnú proti sebe skákať ako rytieri na súbojoch. Ako zbraň používajú silné nohy s ostrými rohovitými ostrohami a zobák. Zriedkavo pri takomto súboji dochádza aj k poraneniu, väčšinou lieta len perie. Súboj končí vtedy, keď sa slabší kohút vzdá a zuteká z bojiska. Víťaz ho však ešte prenasleduje a vyženie až za hranice svojho teritória.
Život v háreme
V čase tokania kohút okolo seba zhromažďuje niekoľko sliepok, s ktorými sa pári. V miestach hojného výskytu bažantov to môže byť hárem 5 až 8 sliepok, v oblastiach malého výskytu mu postačí aj jedna. Tokanie bažantov prebieha po celý deň. Najintenzívnejšie je skoro ráno, kedy sa kohúty často ozývajú. Tokajú však aj počas dňa, najčastejšie za pokojných slnečných dní. V nepriaznivom počasí bývajú zvyčajne ticho. Páreniu predchádza zaujímavý ceremoniál. Našuchorený kohút začne obchádzať vybratú sliepku, ktorá si ho však väčšinou vôbec nevšíma. Po chvíli, keď sa dostáva do tesnej blízkosti sliepky, spustí krídla, roztiahne a nakloní dlhý chvost do zvislej polohy, skloní hlavu a za špecifického hlasového prejavu urobí okolo sliepky okruh s úmyslom vyskočiť jej na chrbát. To sa mu niekedy podarí, najmä vtedy, keď aj sliepka má rovnaké úmysly a je ochotná sa páriť. Hárem sliepok si kohút počas obdobia tokania žiarlivo stráži, často sliepky naháňa a núti ich opätovne sa páriť. Po skončení kohúty odchádzajú zo svojich tokanísk. O výchovu mláďat sa nestarajú a tieto povinnosti zostávajú vo výlučnej starostlivosti sliepok. Špecifický hlasový prejav kohútov však môžeme z času na čas počuť aj počas leta. Stíchnu až v neskorom lete, keď začínajú pŕchnuť.
Čas výchovy mláďat
Ukončením tokania sa rozpadajú aj háremy sliepok. Nastáva čas hľadania vhodného miesta na stavbu hniezda a výchovu potomstva. Hniezdo si sliepka buduje na zemi v podobe plytkej jamky, ktorá je slabo vystlaná trávou, lístím alebo perím. Jeho umiestnenie býva v dobre chránenom úkryte, často pod prevísajúcou trávou alebo konármi kríkov a stromov. Koncom apríla znáša 7 až 18 vajec. Niekedy sa stáva, že do jedného hniezda nakladú vajíčka viaceré sliepky. Zahrievanie znášky sa začína až po znesení posledného vajca. Samica je v hniezde naozaj nenápadná, spolieha sa totiž na svoje ochranné zafarbenie. Často sa stáva, že v hniezde sedí až do poslednej chvíle a ak kráčame v blízkosti, vyletí doslova spod našich nôh. Okrem vynikajúceho ochranného zafarbenia má sliepka sediaca na znáške aj jednu veľmi zaujímavú schopnosť a tou je výrazné potlačenie svojho telesného pachu. Táto zvláštna schopnosť ju chráni pred prirodzenými nepriateľmi – šelmami, pre ktoré je pri sedení na hniezde nielen opticky, ale aj pachovo takmer neviditeľná. Mláďatá bažantov sa liahnu približne za 25 dní a krátko po obschnutí ich sliepka odvádza z hniezda. Stará sa o ne príkladne – vodí ich za potravou, zahrieva a chráni pred nepriateľmi. V prvých dňoch sú mláďatá veľmi zraniteľné. Trpia najmä nepriazňou počasia – vlhkom a chladom, často bývajú korisťou viacerých predátorov. Predpokladá sa, že v prírodných podmienkach prežijú z celej znášky jednej sliepky do dospelosti len 2 až 4 kuriatka. Po vyliahnutí kuriatka rýchlo rastú. Po dvoch týždňoch poletujú a po viac ako mesiaci už vedia dobre lietať.
Text a foto Ing. Ľubor Čačko