Mrazivá temnota nad pevninou, ktorú podzemné sily trhali na kusy. Ozubený tieň preťal minimálny mesačný svit. Vo zvírenom vzduchu k zemi padalo pierko. Dopadlo rovno do mojej dlane.
Juhovýchodný okraj súčasnej Austrálie je územím štátu Viktória. Jeho metropola Melbourne leží pod 38. južnou rovnobežkou. Od južného pólu ju delí 5 805 km. Letá v Melbourne, ako som poznal na vlastnej koži, sú poriadne horúce. Priemerná ročná teplota sa vyšplhá až na 15 °C. Dobre sa tu darí živočíchom, ktorých každodenná aktivita závisí od dostatku hrejivých lúčov našej najbližšej hviezdy. Slnečného tepla je na tomto kontinentálnom ostrove už priveľa aj pre studenokrvné živočíchy. V posledných rokoch je ho toľko, že sa krajina často mení na spálenisko. Len koncom minulého roku bol spopolnený austrálsky les a aj život v ňom na rozlohe väčšej, akú má Slovensko.
Praveká polárna krajina
Takmer nereálna sa zdá byť predstava Austrálie pokrytej snehom a zahalenej do ľadovej temnoty. A predsa som o takejto krajine počul. Lepšie je raz vidieť ako stokrát počuť. A tak som sa išiel presvedčiť o pravdivosti tejto povesti na vlastné oči. Hlavným dôvodom mojej cesty k protinožcom v roku 2015 boli skameneliny. Nepatrili súčasným austrálskym dinosaurom, ani emu, ani kazuárom, ale predkom ich predkov. Vek týchto skamenelín ma vtiahol do časového víru a preniesol do prehistorickej minulosti na opačnej strane planéty.
Na konci druhohôr, v období kriedy, mala Austrália odlišný tvar. Nachádzala sa oveľa bližšie k južnému pólu. Oblasť súčasnej Viktórie zasahovala za hranicu polárneho kruhu. Bola to krajina jazier, zaplavovaná početnými búrkami. Pokrývala ju lesná vegetácia horského typu. Vládlo tam nezameniteľné sezónne podnebie. Neďaleká vulkanická aktivita dotvárala celkovú scenériu nastávajúcej pravekej drámy. V tom čase sa rozpadali posledné pevninské mosty medzi Austráliou a Antarktídou. Antarktída sa pohybovala na juh, Austrália na sever. Začal sa formovať kontinent, ktorý cestoval opustený desiatky miliónov rokov až do súčasnosti.
Okolie Melbourne sa pred 188 miliónmi rokov nachádzalo na úrovni 68° až 78° južnej zemepisnej šírky. Celá oblasť sa periodicky ponárala do mrazivej polárnej noci až na niekoľko mesiacov. Nehostinná krajina – doslova nevhodná pre život.
Zdanie však môže klamať. Život tu ukázal svoju silu. Nekonečné možnosti adaptácie opäť prekvapili vedcov aj širokú verejnosť. Austrálski vedci zistili, že nehostinnú krajinu obývali bezstavovce, ryby, gigantické obojživelníky, korytnačky, pterosaury, bazálne vtáky, miniatúrne cicavce a rôzne skupiny dinosaurov. Do Austrálie ma tentoraz neprivábili ich skamenené pozostatky. Bolo to čosi jemnejšie a vzácnejšie – polárne perie.
Pozvanie do Austrálie
Krátko po prílete som sa stal súčasťou príbehu, ktorý nemá priveľmi romantický začiatok. Neďaleko mesta Koonwarra, vzdialeného od Melbourne len 150 km, stavali v minulom storočí diaľnicu. Pri odstraňovaní horniny sa našli prvé skamenené pierka. V roku 1966 ich so svojimi kolegami popísal austrálsky geológ John A. Talent. V tom istom roku našli študenti Monashskej univerzity tretie pierko. Tento nález odborne spracoval a v roku 1970 publikoval Michael Waldman. Za posledných 40 rokov pribudli postupne do paleontologickej zbierky Museums Victoria (NMV) v Melbourne ďalšie exempláre. A takmer upadli do zabudnutia.
V tom čase som sa venoval štúdiu operených skamenelín z rôznych lokalít severovýchodnej Číny. Do mojej pozornosti sa v jeden deň dostali aj práce Talenta a Waldmana. Požiadal som súčasného kurátora paleontológie v Museums Victoria Thomasa Richa o možnosť preštudovať mikroštruktúru pierok z Koonwarry. Odpoveď a pozvánka prišli veľmi rýchlo.
V Melbourne ma čakalo viac ako príjemné prijatie. Na pracovnom stole ležalo namiesto troch hneď desať exemplárov pierok. Tom ma poveril odborným spracovaním celej zbierky a prípravou odbornej publikácie. V novembri minulého roku sme našu štúdiu publikovali v prestížnom vedeckom časopise Gondwana Research (IF: 6.5). Aké správy z praveku sa mi podarilo rozšifrovať v unikátnom kamennom posolstve?
Text a foto Martin Kundrát
vedúci výskumnej skupiny evolučnej biodiverzity PaleoBioImaging Lab
Centrum interdisciplinárnych biovied
UPJŠ v Košiciach