Významný slovenský polytechnik
Samuel Mikovíni patril medzi významných slovenských polyhistorov. Bol šikovný medirytec, skvelý zememerač, banský inžinier, kartograf, stal sa naším prvým profesorom baníckej školy… Do dejín sa zapísal ako Slovák, ktorý zaznamenal skutočný kvalitatívny prelom v uhorskej geodézii a kartografii.
Samuel Mikovíni pochádzal zo starej zemianskej rodiny. Presný dátum jeho narodenia sa nezachoval, vie sa len, že sa narodil v roku 1689 v Turíčkach (teraz súčasť Cinobane), kde bol jeho otec evanjelickým farárom. Ani o jeho detstve a mladosti sa nezachovali nijaké správy, možno však predpokladať, že absolvoval vojenskú akadémiu vo Viedenskom Novom Meste.
Učarovalo mu medirytectvo, v ktorom dosiahol značnú dokonalosť. Svedčí o tom aj jeho rytina Demänovskej ľadovej jaskyne z roku 1719, ktorú vytvoril podľa náčrtu Georga Buchholtza ml. (1688 –1737). Hoci už bol Mikovíni veľmi zručný rytec, v roku 1719 prišiel do Norimbergu, aby svoje majstrovstvo ešte zdokonalil u Johanna Georga Puschnera (1680 – 1749). Počas štúdia na univerzite v Altdorfe v rokoch 1721 a 1722 vypracoval pozoruhodné série rytín – obrázky Altdorfu a Norimbergu. Univerzitné štúdiá dokončil v Jene a v roku 1723 získal diplom zememeračského inžiniera. Krátko pôsobil ako dvorský kartograf Jenského kniežatstva.
Návrat domov
Hoci v Jenskom kniežatstve zastával významnú funkciu, ťahalo ho to domov. Preto keď dostal ponuku z Bratislavskej stolice, aby bol stoličným matematikom a inžinierom, neváhal a v roku 1725 prišiel do Bratislavy. Venoval sa prevažne melioračným prácam, najmä úprave brehov Dunaja a Váhu, a tak často musel navštevovať aj Trenčiansku či Komárňanskú stolicu. Z týchto čias je známa jeho mapa Dunaja pri Bratislave.
Počas svojho účinkovania v Bratislave sa venoval aj astronomickým pozorovaniam. Ich výsledky používal pri kartografických prácach. Pozorovania robil vo svojom dome na dnešnej Laurinskej ulici. Observatórium mal v zadnej časti domu, ktorá susedila s hradbami, a tak mu magistrát povolil vybúrať okno.
Spolupráca s Belom
Významná bola Mikovíniho spolupráca s Matejom Belom (1684 – 1749). Pre Belove rozsiahle historicko-geografické dielo o jednotlivých stoliciach vypracúval stoličné mapy i pohľady na niektoré mestá. K tejto kartografickej činnosti sa S. Mikovíni staval veľmi zodpovedne. Uskutočnil rozsiahle geodetické merania. Ako nultý poludník používal meridián prechádzajúci cez severovýchodnú vežu Bratislavského hradu. Hlavnými bodmi jeho triangulačnej siete boli Bratislava, Svätý Jur, Nitra, Banská Bystrica a vrchy Vojšín či Sitno. Svoje pracovné metódy podrobne opísal v neveľkej, ale podrobnej práci, ktorú vydal tlačou v roku 1732. Uverejnil tam aj mapu so zákresom jeho základnej triangulácie.
Belovo dielo vychádzalo vo veľkých zväzkoch postupne. V prvom zväzku z roku 1735 bol opis len Bratislavskej stolice aj s Mikovíniho mapou a pohľadmi na niekoľko miest. Druhý zväzok z nasledujúceho roku obsahoval dokončenie Bratislavskej stolice a stolice Turčiansku, Zvolenskú a Liptovskú. Tretí a piaty zväzok obsahovali opisy maďarských stolíc. Vo štvrtom zväzku z roku 1742 boli zasa stolice Novohradská, Tekovská, Nitrianska a Hontianska, a to opäť s Mikovíniho mapami a vedutami.
Mikovíni vypracoval mapy všetkých stolíc, ale ďalšie zväzky Belovho diel už tlačou nevyšli, keďže po smrti Karola VI. zrejme stratil podporu cisárskeho dvora.
Profesor v Banskej Štiavnici
V septembri 1735 vymenoval cisár Karol VI. Mikovíniho za cisársko-kráľovského inžiniera dolnouhorských banských miest so sídlom v Banskej Štiavnici. Súčasne ho poveril zriadiť tam banskú školu a vymenoval ho za profesora. Bola to prvá škola tohto druhu vôbec na svete. Vychovávala technických banských úradníkov. Spolu s Matejom Kornelom Hellom, hlavným banským strojmajstrom, a jeho synom Jozefom Karolom Hellom vytvorili v okolí Banskej Štiavnice obdivuhodný systém vodných nádrží – tajchov – a jarkov, ktoré boli zdrojom energie pre čerpacie stroje, banskú a úpravárenskú techniku 2. polovice 18. storočia. V tom čase predstavovala táto technológia vrchol svetovej banskej techniky.
V roku 1750 senát mesta Trenčín požiadal Mikovíniho, aby prišiel riešiť vybudovanie protipovodňovej hrádze, on však ochorel a odišiel domov. Na ceste do Banskej Štiavnice 23. marca 1750 zomrel. Miesto jeho smrti, ani jeho hrobu, nepoznáme.
RNDr. Ľubomír Viliam Prikryl, CSc.
Foto archív autora