Veľká ozdoba Uhorska
K najvýznamnejším osobnostiam vedeckého života v niekdajšom Uhorsku nepochybne prináležal Matej Bel, a to nielen v čase jeho života, ale po celé 18. storočie.
Matej Bel patril k priekopníkom modernej vedy u nás. Jeho povesť ako vedca prerástla hranice jeho vlasti. Bol členom Kráľovskej spoločnosti v Londýne, Akadémie vied v Berlíne, Latinskej spoločnosti v Jene či v olomouckej Societas incognitorum (spoločnosť neznáma). Korešpondoval so širokým európskym učeným svetom, a to aj s členmi petrohradskej Akadémie vied. Súveký nemecký polyhistor Franz Ernst Brückmann o ňom napísal, že je najdokonalejším a najslávnejším polyhistorom. Už krátko po Belovej smrti mu pririekli honosný titul Veľká ozdoba Uhorska (magnum decus Hungariae). S jeho menom sa spája prvá koncepcia vlastivedného výskumu Uhorska, ktorú predovšetkým on sám realizoval vo svojom rozsiahlom vedeckom diele. Prišiel s významnými návrhmi na organizáciu vedeckého života v Uhorsku – stal sa zakladateľom vlastivednej školy.
Polyhistor
Matej Bel sa narodil 2. marca 1684 v Očovej neďaleko Zvolena. Základné vzdelanie získal v evanjelických šľachtických školách v Lučenci, Kalinove a v Dolnej Strehovej. Navštevoval gymnázium v Banskej Bystrici. Aby sa zdokonalil v nemčine, pokračoval v štúdiách v Bratislave, a kvôli zdokonaleniu sa v maďarčine vo Veszpréme a v Pápe. V roku 1704 sa zapísal na univerzite v Halle, kde študoval filozofiu a teológiu. Štúdium dokončil v roku 1707 obhajobou dizertácie Forma sanorum verborum (Krása svätých slov).
Krátko pôsobil ako rektor školy v Klosterbergene neďaleko Magdeburgu. Už v roku 1708 sa vrátil do vlasti a v Banskej Bystrici sa stal rektorom evanjelického gymnázia a istý čas bol aj farárom. Ako priekopník slovenského osvietenstva a pedagogického realizmu uplatňoval pri vyučovaní nové smery najmä v organizácii školstva, didaktike a v metodike. Vyučoval orientálne jazyky, mimoriadnu pozornosť venoval reálnym alebo takzvaným užitočným predmetom, akými boli fyzika, botanika, ručné práce, preferoval geografiu. Vydal učebnicu rétoriky, upravenú latinskú gramatiku aj štvorjazyčný latinsko-nemecko-maďarsko-český slovník. Skladal duchovné piesne, písal aj poéziu.
Matej Bel nečakane zomrel pred 270 rokmi – 29. augusta 1749 – na následky porážky, ktorú dostal v rakúskych kúpeľoch Altenburg. Pochovali ho o dva dni neskôr v Bratislave.
Šľachtic
Matej Bel veľa cestoval po Uhorsku a zbieral geografický a historický materiál pre svoje diela. Už v roku 1723 vyšlo v Norimbergu jeho dielo Hungariae antiquae et novae prodromus (Posol starého a nového Uhorska).
Jeho najvýznamnejšou celoživotnou prácou bol vlastivedný a historicko-geografický výskum Uhorska. Na tvorbu impozantného diela získal široký okruh odborných spolupracovníkov z celej krajiny. Výsledkom práce je Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historicko-zemepisná vedomosť o novom Uhorsku). Časti diela vychádzali v rokoch 1735 až 1742 vo Viedni. Toto dielo obsahuje historicko-geografické poznatky predovšetkým o stoliciach z územia Slovenska. Dopĺňajú ho mapy stolíc od Samuela Mikovíniho (1686 – 1750). Panovník Karol III. (cisár Karol VI.) ocenil túto činnosť a Mateja Bela finančne podporil, neskôr dokonca povýšil do šľachtického stavu. Notície boli rozsiahlym projektom. Vychádzať mali v štyroch častiach a šiestich zväzkoch. Podarilo sa vydať iba časť, ale, našťastie, vydané zväzky pokrývajú veľké územie súčasného Slovenska. Sú významným a ojedinelým vedeckým zdrojom informácií o dejinách, geografii, etnikách a sociálnom zložení Uhorského kráľovstva a dôležitou súčasťou našej historickej pamäte. Belove Notície sú v súčasnosti prístupné aj na internete.
RNDr. Ľubomír Viliam Prikryl, CSc.
Foto archív autora
