Nosidlá na zavolanie

Ak je hromadná doprava ako supermarket, kde si zákazník vyberie, čo chce, a zaplatí v samoobslužnej pokladni, taxík pripomína skôr obchodík, kde bez komunikácie s predavačom za pultom nič nedostanete.

Vodiča autobusu budete darmo žiadať, aby obrátil vozidlo, pretože ste si v reštaurácii zabudli čiapku, a keď vystúpite, nebude čakať iba preto, pretože po chvíli chcete pokračovať v jazde. Taxík vás zavezie presne tam, kam potrebujete, a dokáže reagovať na zmeny situácie. Je to služba pre moderný individualistický spôsob života a nie náhodou vznikala spolu s ním.

Psie búdy na žrdiach

Mešťania, ktorí si nemohli dovoliť alebo jednoducho nechceli vlastniť svoj vlastný kočiar so zvieratami a personálom, mali v Londýne 17. storočia na výber. Na jednotlivé cesty si mohli prenajať hackney carriage, špeciálne označený voz aj s kočišom, alebo nosidlá aj s dvojicou nosičov. Na ich výrobu a prenajímanie získal v roku 1643 patent podnikateľ Saunders Duncombe, ktorý ich nazval sedan chair, zrejme podľa talianskeho sede, sedere – sedieť (v podobe sedan názov prežil až do moderných automobilových čias). Boli to drevené kabínky s odnímateľnou strechou, ktoré vraj pripomínali psie búdy, na dvoch žrdiach dlhých tri až štyri metre. Nosiči si pomáhali ramennými popruhmi a podľa dobových zdrojov bývali často opití, často neopatrní a takmer vždy neslušní. Napriek tomu a aj napriek nepohodliu pri hojdaní a poskakovaní ulicami mesta boli sedany veľmi populárne, pretože boli lacné a pomerne rýchle, keďže mohli prechádzať aj uličkami, ktoré boli príliš úzke pre kočiare.

Obľúbené boli aj dvojkolesové vozíky s koňom, tzv. cabs (názov, ktorý sa ako synonymum taxíku udržal do súčasnosti). Hansom cab – podľa autora Josepha Hansoma z roku 1834 – mal nízke ťažisko a pružinové odpruženie, vďaka čomu bol rýchly a pohodlný. Čoskoro sa po Londýne pohybovalo až 7 500 takýchto vozíkov a obľúbené boli aj v iných metropolách, ako boli Paríž, Berlín či Petrohrad.

Cvakanie na nové časy

Majiteľom sedanov a vozíkov bola udeľovaná licencia a zhromažďovali sa na stanovištiach označených modrými stĺpmi, podobne ako moderné taxíky od 20. storočia. Ceny boli viac-menej vecou dohody, pričom po zotmení platili dvojnásobné tarify. Častej svojvôli a vydieračským praktikám urobil relatívny koniec až nemecký inžinier Wilhelm Brunn svojím vynálezom z roku 1891.
Jednoduché mechanické zariadenie umiestnené zvonku nad ľavým kolesom voza a počítajúce otáčky, z ktorých sa odvodzovala prejdená vzdialenosť a spotrebovaný čas, dostalo názov taxameter. Taxameter priniesol spôsob, ako spravodlivo merať vzdialenosť a čas jazdy a stal sa základnou pomôckou modernej taxislužby. Počas jazdy sa ozývalo charakteristické cvakanie tohto zariadenia, ktoré časom poskytlo aj pomenovanie tomuto druhu vozidla. Názov taxi sa teda objavil ešte v čase dvojkolákov ťahaných koníkmi (taxicab) – skôr, ako na scénu prišli prvé automobilové taxíky modernej doby.