Veda sa začína príbehmi. Ich vzťah sa prelína dejinami myslenia. Vyvíjal sa od prvých mýtických kozmológií až po súčasné formy špekulatívnej fikcie, ktoré sa snažia predpovedať následky moderných technológií.
Príbeh nemusí byť iba o vede; môže byť sám vedou. Nie je to len popularizačný doplnok, ale spôsob tvorby, prenosu a testovania predstáv o svete. Príbehy poskytujú vede zrozumiteľné modely príčin a následkov a veda premieňa imagináciu rozprávačov na overiteľné hypotézy.
Mýtus a veda
Ešte v 19. storočí sa staré mýty často vnímali v nezlučiteľnom protiklade s vedou; v súčasnosti vieme, že najstaršie príbehy ľudstva, napríklad mezopotámsky Epos o Gilgamešovi (pozri s. 36), egyptské kozmogónie či indické védy boli vlastne prvými pokus mi systematicky vysvetliť svet. V starovekom Egypte využívali pozorovania hviezdy Sírius na predpovedanie záplav Nílu a stredoamerickí Mayovia vytvorili svoj sofistikovaný kalendár na základe astronomických pozorovaní prepojených s mytologickými príbehmi. Príbehy gréckej starovekej mytológie tiež opisovali prírodné javy a umožňovali astronómom interpretovať nebeské udalosti, čím kládli základy vedeckého skúmania.
Metafyzika sa postupne začala oddeľovať, príbehy však zostávali. Na pôde starovekého Grécka, v Miléte, sa v 6. storočí pred n. l. sformovala filozofická škola, ktorej predstavitelia sa snažili vysvetliť pôvod a štruktúru sveta bez odvolávania sa na bohov a nadprirodzené sily: hľadali tzv. arché, pralátku, z ktorej všetko vzniká. Táles tvrdil, že takou pralátkou je voda, Anaximandros prišiel s abstraktným pojmom apeiron (nekonečno) a Anaximenes ponúkol vzduch. Nebol to nečakaný rozchod s tradíciou. Napríklad voda ako pralátka mohla byť inšpirovaná mnohými dávnymi kozmogonickými príbehmi o stvorení sveta. Racionálne myslenie, z ktorého sa rodila moderná veda, vyrástlo z dedičstva mytologických príbehov.
Fantastika a veda
V 2. storočí nášho letopočtu napísal grécky satirik Lukianos zo Samosaty (120 – 180) dielo Pravdivé príbehy (Alétheis historiai) parodujúce rôzne hodnoverne sa tváriace cestopisy plné nezmyslov, ktoré boli vtedy populárne. Lukianos sa so spoločníkmi vydáva na more, kde zažíva sériu dobrodružstiev: medziiným ich víchrica vynesie až na Mesiac, kde sa zapletú do vojny medzi mesačným a slnečným kráľovstvom (kozmická cesta, medziplanetárny konflikt plný bizarných bytostí). Hoci šlo o satiru namierenú proti autorom, ktorí vydávali fantastické príbehy za pravdu, Lukianos vytvoril najstarší známy text, ktorý možno označiť za prototyp fantastickej fikcie.
Dielo, ktoré možno podľa astrofyzika Carla Sagana či autora sci-fi Isaaca Asimova pokladať za zakladateľské v oblasti vedeckej fantastiky, napísal pätnásť storočí po Lukianovi astronóm Johannes Kepler. V diele Somnium (Sen) z roku 1608, ktoré vydal až Keplerov syn Ludwig niekoľko rokov po jeho smrti, Kepler opísal cestu na Mesiac a podrobne vykreslil, ako by Zem vyzerala z lunárneho povrchu. Predpovedal gravitačné účinky pri štarte z povrchu Zeme (80 rokov pred Newtonom), Lagrangeove body (180 rokov pred Lagrangeom), pokles teploty a úbytok kyslíka s výškou aj neprítomnosť vzduchu vo vesmíre.
Celý článok nájdete v časopise Quark 3/2026.
Vďaka predplatnému si ho však môžete dočítať už teraz a získať aj prístup k exkluzívnemu obsahu!
Máte predplatné?
Prihlásiť sa