Umenie elektrónov

Vedecké novinky vždy ovplyvňovali vývoj umenia. Poznanie materiálov rozširovalo možnosti sochárstva, chémia zväčšovala paletu výtvarníkov, akustika pomáhala pri konštrukcii hudobných nástrojov. Máločo však zmenilo svet umenia do takej šírky ako elektrina.

Elektrina sa nestala len novou energiou, ktorá pomáha osvietiť, ozvučiť, zaznamenať a šíriť existujúce umenie. Umožnila aj vznik celých nových odvetví a napokon sa s nástupom najmodernejších technológií premenila na samostatný umelecký fenomén. Hranica medzi dielom, infraštruktúrou a rozhraním sa rozmazala, aby celkom zmizla.

Slnko v opere

Keď v roku 1808 anglický chemik Humphry Davy predviedol svoju elektrickú oblúkovú lampu, elektrina a mnohé jej efekty už boli dobre známe. Napokon, Davy mal vtedy už za sebou objavy niekoľkých chemických prvkov pomocou elektrolýzy a aj objav samotného elektrického oblúka z roku 1801. Elektrický prúd pretekajúci medzi dvoma uhlíkovými elektródami cez normálne nevodivé prostredie vzduchu alebo vákua predstavoval nový zdroj svetla, pri ktorom nebolo potrebné používať oheň (hoci na to, aby rozsvietil ulice miest, si ľudstvo muselo počkať ďalšieho pol storočia).

Vo svete umenia ohlásil lúč elektrického oblúka úsvit celkom novej éry. Doslova. V roku 1846 využila priekopnícka Parížska opera elektrický oblúk na simulovanie slnečného lúča. Do roku 1860 už v Paríži používali pri predstaveniach bleskový stroj, dúhový projektor, svietiacu fontánu a prvý bodový reflektor (uhlíkový oblúk v kryte so šošovkou a uzávierkou). Tieto zariadenia boli doplnkami v divadle osvetlenom plynovými lampami, no ukazovali už budúcnosť. Keď v roku 1879 Thomas Edison predstavil lampu so žiarovkou, v ktorej svetlo vytvára vlákno elektricky zahrievané do rozžeravenia, Parížska opera nezaváhala: plyn bol rýchlo opustený a do roka elektrina začala osvetľovať javisko aj hľadisko. Nasledovalo Savoy Theatre v Londýne (1881), Bijou v Bostone (1882), Viedenská štátna opera (1883) a ďalšie.

Svetelná partitúra

Americká tanečnica Loie (aj Loïe) Fullerová (1862 – 1928) urobila z elektrického svetla súčasť predstavenia. Jej vystúpenia v parížskom kabarete Folies Bergère boli kombináciou rytmicky sa meniacich farieb, vírenia hodvábnej látky a tancujúceho tela. Predstavenia Serpentine Dance (1891), Fire Dance (1895) a Radium Dance (1904) by bez elektriny nemohli existovať. Ako uviedol v roku 1942 americký časopis Dance Index, počas Ohnivého tanca L. Fullerová gestami, poklepávaním pätou a inými signálmi dirigovala 14 osvetľovačov, ktorí podľa pokynov obsluhovali reflektory. Jej vystúpenia vzbudzovali úžas; na plátne ju zachytil maliar Henri de Toulouse-Lautrec, v mramore sochár Pierre Roche a vo veršoch básnik Stéphane Mallarmé. Na Medzinárodnej výstave v Paríži v roku 1900 mala svoje vlastné divadlo a bola jedinou Američankou zaradenou do francúzskej sekcie.

L. Fullerová a podobní umelci prechádzali od viac či menej nápaditého dekorovania produkcie k využitiu elektrického svetla na produkciu samotnú. Nasledovalo storočie, v ktorom halogénové lampy v 60. rokoch priniesli vyšší jas, robotické svietidlá s hlavicami ovládanými počítačom v 80. rokoch umožnili dynamické efekty bez potreby fyzickej manipulácie a LED technológia v 90. rokoch priniesla osvetlenie s nízkou spotrebou a plnou kontrolou nad spektrom (farbami). Digitálne ovládanie svetla na javisku v súčasnosti umožňuje integráciu celého svetelného parku do centrálneho mixpultu, z ktorého môže režisér nielen nasvecovať jednotlivé časti scény a interpretov, ale aj tvoriť vizuálnu zložku predstavenia, ktorá je rovnocenným komponentom ako hudba a pohyb.