Introvertní outsideri: Lichenológia a biomineralógia v Prírodovednom múzeu SNM

Lichenológ v múzeu sa venuje najmä zberu a štúdiu lišajníkov. Tie patria k nenápadným, prekvapujúco odolným a užitočným druhom, ktoré stoja dokonca aj za vznikom nových minerálov.

Lišajníky sú organizmy, ktoré vznikli spojením viacerých odlišných organizmov – mikroskopických húb, rias alebo siníc a zrejme aj druhovo špecifických baktérií. Tento spoločný celoživotný vzájomne prospešný vzťah týchto organizmov nazývame symbióza. Huby poskytujú ostatným organizmom ochranu a štruktúru a riasy alebo sinice zasa pomocou fotosyntézy vyrábajú živiny pre huby. V lišajníku tak tieto organizmy fungujú spolu ako taký malý samostatný geneticky zafixovaný superorganizmus až mikroekosystém.

Lišajníky medzi nami

Ľudia si lišajníky často mýlia s machmi. Jednoduchým základným rozdielom je farba. Machy sú vo väčšine prípadov výrazne zelené. Lišajníky však môžu mať rôzne farby, niekedy až úplne krikľavé, ale, samozrejme, existujú aj zelené druhy. Lišajníky a machy sa často spomínajú v spoločnej súvislosti preto, lebo majú podobný spôsob života (ekológiu), často teda okupujú rovnaké miesta. Rozdiel je v tom, že lišajníky patria do ríše húb a machy do systému nižších rastlín.

Na svete poznáme približne 20-tisíc druhov lišajníkov. Odhady sa však líšia – naďalej sa objavujú nové druhy a predpokladá sa, že reálne ich je oveľa viac, zrejme až 30-tisíc druhov. Na Slovensku máme opísaných asi 1 800 druhov. Mnohé druhy lišajníkov sú veľmi citlivé na zmeny prostredia, takže niektoré druhy nájdete len v čistých horských oblastiach so zapojenými lesmi, alebo ich už ani nenájdete, lebo potenciálne alebo regionálne vyhynuli. Niektoré druhy lišajníkov sú zasa veľmi odolné a bežne rastú aj v mestách – na chodníkoch a obrubníkoch, čiže na miestach so silne znečisteným ovzduším. Existujú dokonca také druhy lišajníkov, ktoré majú na nejaký typ znečistenia veľmi silnú afinitu. Preto napríklad v súčasnosti všade v mestách, dedinách a pri cestách vidíme žlté lišajníky diskovníky múrové (Xanthoria parietina). Ide o druh lišajníka, ktorý si zo znečistenia nič nerobí a ovzdušie bohaté na dusík vyslovene vyhľadáva; a dusíka máme v dôsledku spaľovacích motorov v ovzduší veľmi veľa.

Lichenológ v múzeu

Práca lichenológa v prírodovednom múzeu spočíva najmä v zbieraní lišajníkov, ich určovaní a bezpečnom trvalom odložení do depozitárov. Veľkú časť práce však zaberajú aj tzv. výpožičky. To znamená, že výskumníci a kurátori z múzeí a univerzít z celého sveta nám do múzea napíšu, o aký druh lišajníka sa zaujímajú, a ak ho máme, tak im ho požičiame, a oni nám ho potom vrátia. Väčšinou počas svojho výskumu našich položiek zistia, že niektoré lišajníky neboli správne určené (pri lišajníkoch je to pomerne častý jav, keďže medzičasom výrazne pokročili molekulárne metódy, ktorými sa dá zistiť identita druhu).

Podceňovaný prínos

O lišajníkoch sa traduje, že škodia ovocným stromom a záhradkári si medzi sebou neustále vymieňajú návody, ako sa ich správne zbaviť. Lišajníky stromom neškodia – neživia sa nimi, len sa na ne prichytávajú. Zoškrabovať ich z kôry stromov je úplne zbytočné a často sa tým len poškodí samotná kôra stromu, takže je to úplný nezmysel. Ak už naozaj niekto vyslovene túži nemať lišajníky na svojich stromoch v záhradke, najlepšia je prevencia – biele nátery vápnom na kmeňoch môžu mať aj túto ochrannú funkciu.

Autorka článku: Mgr. Viktória Krajanová, PhD.
Prírodovedné múzeum SNM v Bratislave