Michelangelo Buonarroti považoval sochárstvo za umenie, ktoré oslobodzuje formu uväznenú v kameni. Veril, že socha je v mramore od začiatku obsiahnutá a úlohou sochára je odstrániť všetko nadbytočné.
Ľudia oslobodzovali formy z kameňa, dreva či kostí od najstarších čias. Zároveň vytvárali nové formy modelovaním, liatím, zváraním či inými technikami. Pre umenie platí, že každá doba si vyžiada svoj štýl, no zapamätáme si najmä tých, ktorí ho prekračujú.
Dante a Kvety zla
V roku 1880 francúzska vláda poverila vtedy štyridsaťročného Augusta Rodina vytvorením portálu pre plánované Múzeum dekoratívneho umenia v Paríži. Objednávka znela na reliéfy predstavujúce Božskú komédiu. Múzeum nikdy nebolo postavené, no A. Rodin na portáli pracoval až do svojej smrti v roku 1917 – začínal ako umelec na prahu uznania a končil ako svetoznámy tvorca, ktorý otvoril bránu od akademizmu 19. storočia do moderného sveta.

Postavy nestoja vo vymedzených poliach, ale vynárajú sa z povrchu, splývajú s ním, vyrážajú z neho alebo sa doň ponárajú. Brána nepôsobí ako pevná stavba, ale ako lávový prúd či opar, z ktorého sa vynárajú a opäť v ňom miznú trpiace duše. Rodin často nechával časti tiel alebo hmoty nedokončené a postavy sú expresívne skrútené. Brána pekla vedie od Danteho Alighieriho k Charlovi Baudelairovi, ďalšiemu Rodinovmu obľúbencovi. Kým Danteho peklo je konkrétne miesto, kde sú duše trestané za konkrétne hriechy, Rodinovo peklo predstavuje vnútorný stav ľudskej psychiky.
Vchod do 20. storočia
Brána pekla je odliata z bronzu metódou strateného vosku a pieskovou metódou. Pri prvej sa bronz odlieva do dutiny po vytavenom vosku (preto stratený). Umožňuje zachytiť jemné detaily, stopy ruky autora, vlasy aj štruktúru kože postáv. Pri pieskovom liatí sa bronz leje do dutiny vytvorenej v piesku okolo pevného modelu (zo sadry či hliny). Model sa nezničí a môže sa opäť použiť. Členité postavy si však vyžadujú dodatočné opracovanie. Brána pekla bola definitívne odliata v roku 1920, po Rodinovej smrti. Autorizované odliatky sa nachádzajú na rôznych miestach sveta, napríklad v Rodinovom múzeu v Paríži, vo Filadelfii, na Stanfordovej univerzite v Kalifornii či v Múzeu západného umenia v Tokiu.

Podľa údajov Rodinovho múzea je Brána vysoká 635 cm, široká 400 cm s hĺbkou 85 cm. Na celej kompozícii je viac ako 180 (niektoré zdroje uvádzajú až 250) postáv. Hmotnosť sa odhaduje na desať ton. Brána pekla bola pre Rodina akýmsi laboratóriom, z ktorého vzišli niektoré z najznámejších samostatných sôch v dejinách: Mysliteľ, Bozk, Tri tiene, Ugolino, Adam, Eva, Bozk letí (Fugit Amor) a ďalšie. Dielo bolo prvýkrát verejne vystavené ešte v nedokončenom stave na Parížskej svetovej výstave roku 1900. Odborníci túto expozíciu považujú za presný začiatok moderného sochárstva.
Techniky
Liatie, ktoré použil Rodin, je jednou zo základných sochárskych techník. Pri liatí sa model sochy prevádza do iného materiálu. Ďalšou technikou je tesanie, pri ktorom sa hmota z materiálu odoberá. Naopak, modelovanie hmotu pridáva a formuje. Technika konštruovania skladá hotové prvky do priestoru. K technikám v súčasnosti pribudli mechanická montáž, digitálne modelovanie, obrábanie, technológie CAD/CAM či 3D tlač z digitálneho modelu.
Celý článok nájdete v časopise Quark 8/2026.
Vďaka predplatnému si ho však môžete dočítať už teraz a získať aj prístup k exkluzívnemu obsahu!
Máte predplatné?
Prihlásiť sa
