Čaro slepých uličiek

Koľko neúspešných nápadov pripadá na jeden prevratný vynález? Takúto štatistiku pravdepodobne nikto nezostaví. Pomer však tušíme všetci: neexistuje oblasť techniky, ktorej vývoj by bol len zoznamom triumfov. Ani doprava nie je výnimkou.

Cyrano z románu Cyrana de Bergerac Štáty a ríše na Mesiaci používal na vznášanie sa fľaše s rosou, ilustrácia wikipédia, public domain.

Do slepých uličiek vedú rôzne cesty. Nápady, ktoré sa nedajú uskutočniť, alebo sa nakoniec ukážu ako príliš komplikované a nákladné, môžu byť výsledkom obyčajnej hry, inokedy je za nimi snaha vážne riešiť nejaký problém. Celkom zbytočné sú však naozaj len málokedy.

Rosa a rakety

Hrdina satirického románu francúzskeho spisovateľa Cyrana de Bergerac Štáty a ríše na Mesiaci cestoval na Mesiac najprv pomocou fliaš s rosou pripevnených k opasku: vyparujúca sa rosa stúpala nahor a cestovateľ (tiež menom Cyrano) spolu s ňou… Zatiaľ čo tento prvý kozmický let možno ešte nazvať poéziou, druhá cesta hrdinu na Mesiac popísaná v tej istej knihe bola už celkom moderná: Cyrano cestoval na plavidle, na ktoré boli (omyom) pripevnené rakety pôvodne určené na ohňostroj.
Slávny autor Vesmírnej odysey Arthur C. Clarke o 300 rokov neskôr vyhlásil knihu z roku 1657 za prvý opis letu do vesmíru na raketový pohon a Cyrana za vynálezcu raketoplánu. Tento názor dosiaľ nikto nenapadol, ale to ani nie je podstatné. Poézia a veda si skrátka môžu byť bližšie, než by sa zdalo. Mimochodom, A. C. Clarke, ktorý v jednej zo svojich kníh v podstate realisticky rozpracoval nápad postaviť výťah zo Zeme na obežnú dráhu, to musel veľmi dobre vedieť aj sám. A nedokazujú to len záľahy nových a nových obojživelných autobusov, motorových kolobežiek, segwayov a vozidiel so všemožnými bizarnými dizajnami, ktoré sa neustále objavujú. Niektoré dopravné úlety začínali ako vážne mienené pokusy o pokrok.

Pneumatické metro

Stanica, vagón a tunel pneumatickej podzemnej dopravy v New Yorku, navrhnutej A. Beachom, ilustrácia wikipédia, public domain

Ak si myslíte, že potrubná pošta vznikla najprv ako prostriedok na doručovanie zásielok a až neskôr niekomu napadlo vyskúšať si to s ľuďmi, v prípade New Yorku to bolo presne naopak. Prvé metro v USA bolo dielom vynálezcu Alfreda Beacha a podľa časopisu New Scientist, ktorý pred časom zhrnul niektoré z podobných technických podivností, to bola doslova bomba. Prvý tunel pre pneumatickú hromadnú dopravu sa začal raziť v roku 1869 a v roku 1870 sa už prví cestujúci odviezli po 95 metrov dlhej trase vedúcej popod Broadway. Vagón cez tunel s priemerom 2,4 metra poháňalo mohutné dúchadlo s názvom Western Tornado, ktoré celý vláčik po zaradení spiatočky nasávalo naspäť.
Čudesný vynález najprv vyvolal veľký záujem – počas prvého roku prevádzky sa predalo asi 400-tisíc lístkov. Problém bol iba v tom, že tento dopravný prostriedok sa nikdy nestal skutočným dopravným prostriedkom – pre Newyorčanov zostal skrátka atrakciou. Už v roku 1873 bol A. Beach nútený opustiť plány na predĺženie trate o 8 kilometrov do Central Parku a svoj podnik pre nedostatok financií zavrel. Nápad však nezmizol bez stopy. Prežil v podobe systému pneumatickej potrubnej pošty, ktorý v New Yorku fungoval až do roku 1953.

Aérotrain I-80 J. Bertina, foto wikipédia/Phil, CC BY-SA 4.0

Súhra okolností

Hyperloop Elona Muska, ktorý jeho kritici tiež zaraďujú medzi bláznivé projekty, kombinuje vlastnosti pneumatickej dráhy s vlakmi magneticky levitujúcimi nad koľajnicami. Francúzsky Aérotrain zasa sľuboval pohodlie a rýchlosť levitácie na vzduchovom vankúši bez toho, aby si vyžadoval také obrovské náklady ako moderné supervlaky. Vozidlo vyvinuté v roku 1965 bolo poháňané turbodúchadlami s kanálovými vrtuľami a na vzduchovom vankúši na betónovej trati v tvare obráteného T sa pohybovalo naozaj rýchlo. Jedna z jeho neskorších verzií (I-80 HV) dosiahla v roku 1974 svetový rýchlostný rekord pre pozemné vznášadlá – 430,4 kilometra za hodinu. Vozidlá navyše dokázali rýchlo spomaľovať a zrýchľovať, čo znamenalo, že by sa hodili aj na budúce mestské trate s nahusto rozmiestnenými zastávkami.
Technológia Aérotrain patrí medzi tie, ktoré sa napokon neujali nie preto, že by boli chybné či nepraktické, išlo skôr o súhru nešťastných okolností. V roku 1975 predčasne zomrel hlavný inžinier projektu Jean Bertin a posledným úderom pre projekt, ktorý trpel nedostatkom financií, bolo rozhodnutie francúzskej vlády investovať do stavby vysokorýchlostnej železničnej siete TGV. Posledný funkčný prototyp Aérotrain I-80 sa po skúšobnej trati prešiel v decembri 1977 a celý projekt potom zanikol.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 4/2022. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

R

Komentáre