Človek prepisuje správanie sa zvierat

Človek mení planétu bezprecedentným tempom. Nemení len mapy výskytu živočíšnych druhov, ale zasahuje aj do najpružnejšej zložky ich života – ich správania. Ako moderný svet formuje správanie sa živočíchov a prečo sa vytráca jeho pôvodná pestrosť?

Pod stratou biodiverzity si väčšina z nás predstaví miznutie druhov alebo pokles veľkosti ich populácií. Popri tomto ľahko badateľnom úbytku však v tichosti strácame inú, menej nápadnú, no rovnako dôležitú zložku globálnej biodiverzity: pestrosť správania sa živočíchov. Správanie sa predstavuje prvú líniu kontaktu medzi živočíchmi a ich prostredím. Je to najrýchlejší a najpružnejší nástroj, ktorým reagujú na meniaci sa svet: hľadajú potravu, komunikujú, rozmnožujú sa, presúvajú sa alebo unikajú pred nebezpečenstvom. Zmeny v správaní sú preto jedným z prvých signálov, že sa mení prostredie, v ktorom žijú.

Mestá ako filter

Mestá sú jedným z najhmatateľnejších odtlačkov ľudskej činnosti. Tento nový typ globálneho ekosystému predstavuje pre divožijúce živočíchy tvrdý ekologický filter. Niektoré druhy a životné stratégie z nich miznú, iným sa v nich darí.

V minulosti mapu rizika formovali najmä predátory, v súčasnosti ju čoraz výraznejšie formuje človek.

Hoci sa svetové mestá líšia svojou históriou či klímou, z pohľadu živočíchov vytvárajú podobné selekčné tlaky: neustály hluk dopravy, umelé nočné osvetlenie, predvídateľné zdroje potravy a predovšetkým všadeprítomnosť človeka. Výsledkom je častý vznik syndrómu mestskej divočiny: mestské populácie bývajú menej plaché alebo menia svoj denný rytmus.

Antropogénny mixér

Biológovia už dlho upozorňujú na tzv. biotickú homogenizáciu. Ľudstvo funguje ako globálny mixér: presúva druhy medzi kontinentmi, zjednocuje podmienky v krajine a vytvára svet, ktorý stráca lokálnu jedinečnosť. Doteraz sme si všímali najmä to, že v ekosystémoch ovplyvnených človekom sa po celom svete opakuje podobná zostava druhov.

Mestské prostredie z pôvodne pestrej škály reakcií postupne osekáva extrémy a ponecháva len užší súbor stratégií.

V našom nedávnom výskume však upozorňujeme práve na homogenizáciu správania sa živočíchov. V zásade ide o proces, pri ktorom ľudská činnosť zapríčiňuje zmenšovanie rozdielov v správaní sa medzi rôznymi jedincami, populáciami alebo druhmi v priestore a čase. Mestské prostredie z pôvodne pestrej škály reakcií postupne osekáva extrémy a ponecháva len užší súbor stratégií. Tým nevyhnutne strácame časť prirodzenej etodiverzity (rozmanitosti správania sa živočíchov, pozn. red.). Takto môžu napríklad miznúť lokálne tradície živočíchov vrátane dialektov spevu, osobitých spôsobov získavania potravy či používania špecifických nástrojov.

Zachovanie rozmanitosti správania sa je poistka do budúcnosti, ktorá pomáha populáciám zvládať nové hrozby. K homogenizácii správania sa pritom nemusí dochádzať len v mestách, ale všade tam, kde je ľudská aktivita badateľná.

Krajina strachu

Reakcie živočíchov na človeka dobre vysvetľuje jeden z kľúčových konceptov modernej behaviorálnej ekológie: krajina strachu. Každé zviera vníma svoje prostredie aj ako mapu rizika, v ktorej sa striedajú bezpečné miesta s nebezpečnými. V minulosti túto mapu formovali najmä predátory, v súčasnosti ju čoraz výraznejšie formuje človek.

Jedným z najjednoduchších nástrojov na meranie vnímania rizika živočíchmi je úniková vzdialenosť (angl. escape distance alebo flight initiation distance). So základmi tejto metódy sme sa stretli snáď všetci, keď sme v detstve skúšali, ako blízko nás k sebe pustí holub na námestí, kým odletí alebo odbehne. Rozdiel spočíva v tom, že ako vedci postupujeme podľa štandardizovaného protokolu.

Pomocou tejto metódy sa podarilo ukázať, že živočíchy nereagujú na človeka náhodne. Mestské populácie nás spravidla pustia k sebe bližšie než tie vidiecke. Dôležité je aj to, ako dlho populácie žijú v mestách, ale aj zdanlivé detaily, ako sú rýchlostné limity, prikrmovanie, farba oblečenia či pohlavie výskumníka. Vo všeobecnosti platí, že únikové vzdialenosti sa skracujú tam, kde je ľudská prítomnosť častá, predvídateľná a neškodná, a predlžujú sa tam, kde človek alebo iný predátor predstavuje skutočné riziko. Každý útek tak v sebe nesie stopu prostredia, skúseností aj evolučnej histórie živočícha.

Globálna databáza strachu

Súčasný výskum na túto tému je však veľmi roztrieštený. Preto vytvárame otvorenú globálnu databázu únikových vzdialeností vtákov EscapeBank. V súčasnosti obsahuje 130-tisíc pozorovaní pre viac než 2 300 druhov. Tie sme získali vďaka spolupráci so 400 výskumníkmi a nadšencami z celého sveta. Pri väčšine meraní poznáme druh, lokalitu, dátum a ďalšie premenné. Môžeme sa preto pýtať, kde sa vtáky boja človeka najviac, ktoré druhy sú na rušenie najcitlivejšie a ako únikové správanie súvisí so spôsobom života či evolučnou príbuznosťou druhov. Z jednoduchého terénneho merania sa tak môže stať jeden z najkomplexnejších obrazov variability správania sa živočíchov v súčasnosti.

EscapeBank nevnímam ako konečný cieľ, ale ako prvý krok. V ideálnom prípade chceme podobné údaje zhromažďovať aj pre cicavce, plazy, obojživelníky či bezstavovce a prepájať ich s ďalšími celosvetovými databázami o rozšírení druhov, ich morfológii či ekológii. Až potom budeme môcť skutočne pochopiť, ako sa strach z človeka mení naprieč celým stromom života.

Od správania k ochrane

Tieto poznatky sú zásadné aj pre praktickú ochranu prírody. Nebojácnosť nemusí nevyhnutne znamenať úspešné spolužitie s človekom. Niekedy môže ísť o bezpečnú toleranciu človeka, inokedy o riskantné správanie sa, ktoré živočícha privedie bližšie k nástrahám. Rovnako dôležité je rozlišovať, či sú zmeny v správaní plastické, a teda vratné, alebo odrážajú hlbší genetický posun.

Ak má byť ochrana prírody v 21. storočí účinná, nestačí len sčítavať druhy a mapovať biotopy. Musíme pochopiť aj to, ako človek mení ich každodenné správanie. Chrániť biodiverzitu v celej jej šírke preto znamená chrániť aj pestrosť spôsobov, akými živočíchy reagujú na okolitý svet. Iba tak udržíme funkčné a stabilné ekosystémy schopné čeliť globálnym výzvam súčasnosti aj budúcnosti.

Autor článku a foto: Peter Mikula
Fakulta životného prostredia
Česká poľnohospodárska univerzita v Prahe