Eolická retuš

Termín retuš je podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka menšia dodatočná úprava fotografie alebo textu. V geomorfológii ho pred mnohými rokmi vo forme spojenia eolická retuš použil nestor slovenskej geomorfológie prof. Michal Lukniš. Vyjadril ním úpravu či zamaskovanie krajiny Malých Karpát vetrom počas posledného glaciálu.

Jeho geomorfologický odkaz sa stal inšpiráciou na potulky krajinou Malých Karpát, kde sú na mnohých miestach ešte vždy stopy eolickej činnosti.

Eolické procesy

Eolické procesy sú geomorfologické procesy vyvolané činnosťou vetra. Ich výsledkom sú eolické formy georeliéfu. Čiastkovými procesmi eolickej erózie sú deflácia a korázia. Deflácia predstavuje vyvievanie častíc piesku a prachu zo zvetraných hornín vetrom, zatiaľ čo korázia obrusovanie horninových útvarov nárazmi vetrom unášaných častíc.

Najhrubší materiál je transportovaný po zemskom povrchu vlečením, menšie pieskové zrná po nápore vetra alebo inej unášanej častice saltáciou. Jemnejší prach sa dostáva vyššie do atmosféry v suspenzii a vznášaním je prenášaný na značné vzdialenosti. Akumulačná činnosť vetra spočíva v usadzovaní materiálu na iných miestach zemského povrchu, kde vznikajú pieskové presypy a duny alebo sprašové záveje a pokrovy.

Eolická činnosť výrazne zasiahla do vývoja reliéfu počas chladných období starších štvrtohôr. Približne pred 12-tisíc rokmi sa Slovensko nachádzalo v periglaciálnej (predľadovcovej) zóne na predpolí severského pevninského ľadovca. Krajina mala tundrový charakter s riedkym porastom machov a lišajníkov, studenou klímou a intenzívnymi kryogénnymi (mrazovými) procesmi. Vrchná časť dlhodobo zamrznutého podložia – permafrostu – sa počas krátkych teplejších období roztápala a bola schopná tečenia, teda soliflukcie.

Obrovské množstvá materiálu prenášaného silným vetrom na rôzne vzdialenosti sa usadzovali na záveterných stranách pohorí, často aj v nich, ale aj v nížinách a kotlinách. Relikty týchto procesov sú v súčasnej krajine dodnes viditeľné.

Odkiaľ a kam

Hlavným činiteľom eolickej modelácie Malých Karpát boli vetry západného až severozápadného smeru. Vyvievali pieskové a prachové zrnká zo zvetraných hornín Českomoravskej vrchoviny, z terás rieky Morava a miestami aj z relatívne blízkych neogénnych piesčitých sedimentov a prenášali ich na iné miesta. Piesok sa po kratšom transporte akumuloval v podobe pieskových presypov v Bore, centrálnej časti Borskej nížiny. Viate piesky sa tu často striedajú so sedimentmi náplavových kužeľov malokarpatských potokov. V okolí obce Lozorno boli piesky naviate najbližšie k pohoriu. V borovicovom lesíku na okraji obce smerom k Vodnej nádrži Lozorno sa dodnes zachovali menšie duny.

Prachové sedimenty predstavujú významný fenomén kvartérneho pokryvu Podunajskej pahorkatiny. Ráz krajiny výrazne ovplyvnili neotektonické pohyby viazané na neogén a kvartér. Mali zlomový charakter a spôsobili rozčlenenie územia na kryhy, ktoré sa od seba líšia intenzitou vertikálnych pohybov, ale aj charakterom kvartérnych sedimentov vrátane eolických. Spraše, sprašové hliny a ich deriváty sa tu v rôznej hrúbke významne podieľajú na maskovaní foriem staršieho reliéfu.