Gondoly na lane

Foto wikipédia/Petr Vilgus

Stará anekdota hovorí o mestskej turistke vo vysokohorskom prostredí, ktorá vidiac horolezcov, nechápavo krúti hlavou: Načo sa štverajú na ten kopec, keď sa tam dá pohodlne vyviezť lanovkou?!

Jedno je isté – bežní turisti milujú lanovky. Dôvody sú prosté: ľahko ich vyvezú do ťažko dostupných terénov, pričom počas cesty sa môžu kochať nádhernými vyhliadkami na okolie. A keď k tomu prirátame aj jemné zvýšenie adrenalínu, niet sa potom čo diviť, že dovolenkové destinácie sa predbiehajú v tom, kto prinesie zaujímavejšiu atrakciu tohto druhu s tým najkrajším výhľadom.

Neopodstatnený strach

Jedna z definícií hovorí, že lanová dráha, skrátene lanovka, je dopravné zariadenie plynulej alebo cyklickej dopravy, v ktorom sa ako nosný alebo ťažný prvok využíva lano. V závislosti od jazdnej dráhy hovoríme o visutých lanovkách, kde je nosné lano umiestnené medzi údolnou a vrcholovou stanicou, resp. medzi jednotlivými podperami, a o pozemných lanovkách. Z technického hľadiska sa za lanovky môžu považovať aj lyžiarske vleky, ale z legislatívnej stránky sa ich prevádzka riadi inými predpismi ako prevádzka lanoviek. Vo všeobecnosti platí, že najnižšia miera nehodovosti štatisticky patrí dvom dopravným prostriedkom – lietadlám a lanovkám. Na druhej strane však má väčšina ľudí práve z týchto dvoch dopravných prostriedkov najväčší strach. Podľa Ing. Andreja Bistáka zo Slovenskej technickej univerzity v Bratislave lietadlá a lanovky môžeme radiť medzi nekonvenčné spôsoby dopravy, z čoho pravdepodobne pramení nedôvera niektorých cestujúcich k týmto zariadeniam. Tento strach vo väzbe na anovú dopravu určite nie je racionálny, avšak vzhľadom na špecifickosť lanovej dopravy, ktorá je väčšinou viazaná na horské terény, a teda rozhodne nepatrí medzi dennodenne širokou verejnosťou používané dopravné prostriedky, môže byť logický.

Foto Pixabay

Zdolaný Danzig

Nie je až tak veľa vecí, ktoré by sme mohli zaradiť medzi pôsobivé demonštrácie inžinierskeho umu a zručnosti. Lanovky medzi ne bezpochyby patria, a to už, na prekvapenie, od dávnych čias, o čom svedčia čínske maľby zo 4. stor. pred n. l. Išlo o zobrazenie jednoduchého zariadenia na prepravu kameňa pri stavbe starovekej pevnosti. Podobné lanovky sa objavovali aj v stredoveku. Za prvé zaznamenané mechanické lanové zariadenie sa považuje návrh renesančného učenca a polyhistora narodeného na území terajšieho Chorvátska (vtedy Benátska republika) Fausta Vrančića, vo vedeckom svete známeho aj pod menom Faustus Verantius. Svoj návrh dvojlanovej lanovky publikoval v slávnom diele Machinae Novae z roku 1615 či 1616. Za prvý lanovkový systém sa považuje dráha, ktorú roku 1644 postavil Holanďan Adam Wybe na prepravu materiálu na stavbu pevnosti Danzig. Bola to najväčšia lanovka až do konca 19. storočia. Bola dlhá vyše 200 metrov, pričom lano podopieralo sedem drevených stožiarov. Systém bol vybavený kladkami a nákladné koše sa vykladali pomocou výkyvu. Lanový systém začali využívať a ďalej rozvíjať ľudia žijúci najmä v alpských regiónoch Európy. Vtedajšie lanovky boli väčšinou poháňané ľudskou alebo zvieracou silou a mali jednu nevýhodu – ich laná boli z prírodných vláken, takže nijako významne nevynikali svojou pevnosťou. Až vynález oceľového lana v roku 1832 a rozvoj elektrického pohonu znamenal začiatok rozvoja lanovkovej dopravy.

Prelomový rok 1908

Peak2Peak Gondola v kandskom Whistleri je vyše štyri kilometre dlhá lanovka, ktorá ako jediná na svete prepája dva končiare, pričom prechádza najvyšším prevýšením 436 m, foto wikipédia/Panegyrics of Granovetter.

Prvé lanovky na prepravu osôb sa objavili v 70. rokoch 19. storočia. Boli to šikmé, väčšinou len niekoľko stoviek metrov dlhé lanové železnice, ktoré spravidla viedli na nevysoké vyhliadkové kopce v blízkosti miest. Išlo zväčša o kyvadlový systém prevádzky, na prevoz nákladu sa zasa väčšinou používal navijakový systém. Prvú visutú lanovku na verejnú prepravu osôb v kabínach postavila na výstave v talianskom Miláne v roku 1894 firma Ceretti&Tanfani. Lanovka bola dlhá 206 m a mala dve kabíny pripomínajúce benátske gondoly, z čoho vzniklo aj občas používané označenie kabínovej lanovky – gondolová. Túto lanovku však zostrojili skôr na efekt a ako raritu výstavy, pretože neprekonávala takmer nijaké stúpanie. Do dejín lanovkovej dopravy sa významným spôsobom zapísal rok 1908. Vo vtedajšom rakúskom meste Bolzano (súčasné Taliansko) prerobili visutú nákladnú lanovku na lanovku pre verejnosť. Neprešiel ani mesiac a vo Švajčiarsku pri obci Grindelwald uviedli do prevádzky visutú kabínovú lanovku Wetterhorn-Aufzug. Hoci išlo o jednu z prvých lanoviek, takže v tom čase neexistovali nijaké konkrétne predpisy, systém už mal všetky základné bezpečnostné prvky súčasných visutých lanoviek. Napríklad existovali dva závesné káble a dva vlečné káble, ako aj dva nezávislé brzdové systémy. Pohony kabíny boli vybavené bezpečnostnými brzdami a v prípade výpadku prúdu existoval aj manuálny pomocný pohon. Dve kabíny pojali na údolnej stanici vo výške 1 257 m n. m. spolu 32 cestujúcich (kapacita bola 110 osôb za hodinu), ktorí po 8,5-minútovej jazde vystúpili v nadmorskej výške 1 677 metrov. Keďže gondoly na lane na 556-metrovej šikmej dĺžke prekonávali úctyhodných 420 výškových metrov, do histórie sa táto lanovka zapísala aj ako jedna z najstrmších.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 8/2020. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

R

Komentáre