Keď človek po prvý raz podložil svoj náklad guľatinou, chýbal už len krôčik k tomu, aby sa sám začal prevážať na vozoch s kolesami. Trvalo však ďalšie tisícročia, kým sa rozhodol vložiť si kolesá priamo pod nohy. A začať sa zabávať.
Kolieskové korčule, bicykle či skejtbordy vznikali ako kratochvíľa a rekreačno-športová aktivita. Sú však užitočné aj v každodennom živote, najmä v mestskom prostredí. Nielen ako rekvizity životného štýlu či subkultúry, ale aj ako vážny doplnok čoraz neudržateľnejšej tradičnej dopravy.
Začalo to veľkým treskom
Napodiv, prvý nebol bicykel, ani kolobežka. Prvé boli kolieskové korčule, a to nie hocijaké, ale rovno inline model. Belgický hodinár a vynálezca Jean-Joseph Merlin ich vyrobil v 60. rokoch 18. storočia v Londýne. Ako bolo v priekopníckych časoch mechaniky zvykom, autor vynálezu sa rozhodol predviesť ho verejnosti osobne.
Vstup korčúľ na scénu bol viac než efektný, ako neskôr dosvedčil anglický hudobný skladateľ Thomas Busby: Jednou z jeho (Merlinových, pozn. red.) dômyselných noviniek bol pár skaitov na kolieskach. S nimi a s husľami sa zamiešal do pestrej skupiny na maškarnom večierku pani Cowleyovej v Carlisle House; keďže nedokázal spomaliť svoju rýchlosť ani riadiť smer, vrhol sa proti zrkadlu v hodnote viac ako päťsto libier, rozbil ho na kúsky, rozbil svoj nástroj a sám sa ťažko zranil.
Z jednej stopy na dve a späť
J.-J. Merlin skonštruoval napríklad aj samohybný invalidný vozík, otáčavý čajový stolík ovládaný pedálmi či hodiny poháňané zmenou atmosférického tlaku. Jeho korčule s dvomi kovovými kolieskami usporiadanými v jednej stope sa však dali len ťažko ovládať a veľký úspech nemali. Až v roku 1863 americký vynálezca James Plimpton predstavil praktickejšiu verziu – tzv. quad korčule so štyrmi kolieskami v dvoch radoch. Dizajn umožnil jednoduchšie zatáčanie nakláňaním korčule a stal sa základom moderného kolieskového korčuľovania.
Na inline korčule sa však nezabudlo. Na scénu sa vrátili v posledných dekádach 20. storočia, keď ložiská znižujúce trenie a nové materiály koliesok (už nie kovové ani plastové, ale mäkšie polyuretánové) umožnili bezpečnejšiu jazdu. Nové modely používajú stabilnejšie tri či štyri kolieska zoradené za sebou v jednej línii. Ponúkajú väčšiu rýchlosť, lepší prenos sily a spôsob pohybu, ktorý je bližší korčuľovaniu na ľade.
Spoločný predok – drezina
Bicykel, ktorý nasledoval pol storočia po vynáleze kolieskových korčúľ, je najpopulárnejší a našiel si aj najširšie uplatnenie, keďže na rozdiel od korčúľ či skejtov umožňuje normálnu dopravu ľudí i nákladov (dokonca i pohreby: pozri Quark 11/2024). Na svete sa podľa štatistík každú sekundu vyrobia štyri bicykle a každé dve sekundy si niekto jeden z nich kúpi (pozri Quark 5/2024).
Spoločným predkom bicyklov aj kolobežiek sa stal v roku 1817 laufmaschine (bežecký stroj) nemeckého vynálezcu Karla Draisa. Stroj nemal pedále ani reťaz – jazdec jednoducho sedel na ráme a nohami sa odrážal od zeme. K. Drais ho podľa svojho priezviska nazval draisine a nevdojak tým vytvoril slovo drezina označujúce servisné vozíky na železničných koľajniciach poháňané manuálne pákovým prevodom alebo aj motorom.
Bezpečný dizajn
Prvý bicykel pripomínajúci tie súčasné prišiel až o niekoľko desaťročí po drezine, keď francúzski konštruktéri pripevnili pedále priamo na predné koleso (tzv. velocipéd). Bol však nestabilný a ťažko ovládateľný. Prelom nastal v 80. rokoch 19. storočia, keď sa objavil tzv. safety bicycle – bicykel s dvoma rovnako veľkými kolesami, pedálmi poháňajúcimi zadné koleso cez reťaz a rámom podobným súčasnému. Tento dizajn spravil bicykel nielen efektívnym, ale aj bezpečným dopravným prostriedkom.
Odvtedy prešiel bicykel bohatým technologickým vývojom – pneumatiky plnené vzduchom, viaceré prevody, odpruženie, titánové a karbónové rámy či elektronické radenie. Základ však zostáva: jazdec balansuje, šliape do pedálov a prekonáva vzdialenosti vlastnou silou. Bicykel sa stal nielen dopravným prostriedkom, ale aj symbolom nezávislosti, zdravého životného štýlu a ekologickej dopravy.
R
