Malí ľudia v aute

Deti neriadia automobily, autobusy ani motorky a bez dozoru dospelých nesmú ani vstúpiť na vozovku. Predsa sú však každodennými účastníkmi cestnej premávky. A práve tými najzraniteľnejšími.

Trvalo veľmi dlho, kým sa začali v automobilovej doprave objavovať vážnejšie opatrenia na ochranu detí počas jazdy. Keď sa predsa len objavili, ľudstvo už lietalo do vesmíru. Podľa štatistík Svetovej zdravotníckej organizácie pritom zranenia v cestnej premávke naďalej zostávajú hlavnou príčinou úmrtí detí a mladých dospelých vo veku 5 až 29 rokov.

Zmena filozofie

Prvé sedačky, ktoré mali na mysli viac, ako iba upratanie detí v aute, sa začali objavovať až v 60. rokoch 20. storočia. V roku 1962 skonštruovala britská novinárka Jean Amesová autosedačku určenú pre zadné sedadlo s trojbodovým popruhom, penovou podložkou a zapínaním v tvare Y. Približne v rovnakom čase v USA podnikateľ Leonard Rivkin po hrôzostrašnom zážitku, keď počas kolízie vyletel z auta jeho vlastný syn (šťastnou náhodou bez následkov), skonštruoval sedačku s kovovým rámom a päťbodovým popruhom. Rivkinov model bol praktickejší z hľadiska výroby, no z biomechanického pohľadu menej účinný než Amesovej riešenie: pri čelnom náraze by hlava dieťaťa aj tak letela dopredu.

Sedačky ukotvené priamo na sedadle (v prípade Aldmanovej opačnej sedačky chrbtom k palubovke vpredu, inak vzadu), v ktorých deti takmer ležia a na mieste ich držia bezpečnostné pásy, neboli iba vylepšovaním dizajnu. Predstavovali zásadnú zmenu v nazeraní na bezpečnosť detí v autodoprave. Po prvý raz sa začali objavovať autosedačky navrhnuté s dôrazom na bezpečnosť pri náraze, nie na komfort detí alebo ich rodičov.

Skúšobní piloti

Jednou z inovácií, ktoré sa objavili pri príprave misií amerického vesmírneho programu NASA Gemini v rokoch 1961 až 1966, boli katapultovacie sedadlá s viacbodovými popruhmi a centrálnym zapínaním v oblasti brucha. Počas niektorých fáz letu (napríklad pri vstupe do atmosféry) boli tieto sedadlá orientované proti smeru zrýchlenia, aby silu nárazu rozložili na čo najväčšiu plochu chrbta astronautov, namiesto hrudníka a brucha.

V roku 1964 uvidel švédsky lekár a odborník na dopravnú bezpečnosť Bertil Aldman z Chalmersovej technickej univerzity v Göteborgu v televízii dokumentárny program o technických detailoch projektu Gemini. Inšpirovaný sedadlami v kozmickom letovom module zostrojil autosedačku orientovanú chrbtom k smeru jazdy a s pomocou automobilky Volvo ju nainštaloval na model Volvo PV544. Kozmický výskum, ktorý vždy obohacoval náš každodenný život, tak prispel aj k bezpečnosti detí. Dodajme, že prvý let Gemini s ľudskou posádkou odštartoval až v marci 1965. S trochou zveličenia boli skúšobnými pilotmi bezpečných vesmírnych sedačiek vlastne deti. B. Aldman neskôr navrhol aj prísne švédske kritériá pre prípustnú záťaž krku pri čelnom náraze, ktoré sa pri návrhoch pásov a sedačiek dodnes používajú.