Keď vás v kolóne na predmestskej diaľnici predbieha hranatá a už na pohľad ťažká dodávka s výstražnými svetlami, spomeňte si, že zhromaždiť bohatstvo je iba časť problému. Ďalším problémom je, ako oň neprísť.
Ľudia od nepamäti premýšľali, ako uschovať peniaze alebo iné cennosti pred lupičmi. Náročné to bolo už v časoch, keď sa cennosti ukrývali na jednom mieste, a ľudia, ktorí chceli obchodovať, prichádzali za nimi. Ešte náročnejšie to začalo byť, keď začali peniaze putovať za ľuďmi.
Trezory a kľúče
Prvé mince vznikli v Číne a v Lýdii v Malej Ázii v 1. tisícročí pred n. l., pravdepodobne z mušlí a kovových nástrojov, ktoré sa dovtedy používali ako výmenný prostriedok. Ich používanie sa rýchlo rozšírilo po celom vtedajšom západnom svete, hoci ešte oveľa neskôr boli napríklad vojaci Rímskej ríše okrem peňazí vyplácaní aj soľou (z latinského sal vzniklo salarium a aj súčasné anglické salary ako výrazy pre plat). Soľ sa toľko nekradla, zato mince boli ako objekt zločinu ideálne. Preto sa museli chrániť. V domácich či chrámových zásobárňach aj na cestách.
Na rozdiel od skrytých miestností zaistených ťažkými kamennými dverami boli pokladnice v podobe truhlíc či skriniek prenosné. Prvé doklady zariadenia, ktoré pripomínalo kľúče, boli objavené v hrobke faraóna Ramzesa II., ktorý vládol v 13. storočí pred n. l. Starovekí Gréci už vyvíjali ekvivalenty moderného trezoru, ich zámky však neboli veľmi bezpečné. Až Rimania zlepšili grécke a egyptské zámky tým, že začali používať železo, bronz a striebro ako primárny materiál. Rímske zámky od zdobených pokladníc zvaných arca ferrata boli nielen pevnejšie, ale aj oveľa menšie a kľúče sa dali nosiť vo vreckách alebo okolo krku. Schránky na peniaze boli vhodné na prevoz.
Leonardo bol prvý, no nepomohol
Ochrana karaván s peniazmi nespočívala v dopravnom prostriedku. Dostatočnou zábezpekou proti lupičom nemohol byť ani jeden zo starovekých, ani neskorších prenosných trezorov. Bol ňou iba sprievod, ktorý tvoril bariéru medzi pokladnicou a útočníkmi. Takto to platilo po mnoho storočí od čias Rímskej ríše, keď peniaze po prvý raz začali pravidelnejšie presúvať z miesta na miesto vo väčších množstvách.
Postavenie skutočného obrneného vozidla väčšinou narážalo na technické problémy. Dokonca ani renesančný polyhistor Leonardo da Vinci – hoci bol prvý, kto sa vytvorením takého vozidla zaoberal – nepomohol: jeho nepreniknuteľné a neporaziteľné obrnené bojové vozidlo z roku 1487 malo ozubené prevody navrhnuté v obrátenom poradí, vďaka čomu by bolo nefunkčné. Aj keď prijmeme často vyslovovanú domnienku, že Leonardo pokazil návrh úmyselne, aby znemožnil krádež svojho vynálezu, platí, že správnym zoradením prevodov by vozidlo zasa stratilo silu a pohyblivosť.
Zlatá horúčka a vojna
V 18. a 19. storočí sa začali vozy prevážajúce peniaze obíjať kovovými plátmi a zároveň sa skúšala ich robustnejšia konštrukcia. Uprostred americkej zlatej horúčky v roku 1878 vyrobila spoločnosť Cheyenne and Black Hills Stage špeciálny dostavník na prevoz peňazí nazvaný Monitor: na bokoch mal 7,9 milimetra hrubé železné platne, mal otvory pre hlavne pušiek a úložný priestor bol priskrutkovaný k podlahe. Pochopiteľne, aj Monitor prepadli a vylúpili, dokonca ešte v tom istom roku, v septembri 1878, keď prevážal hotovosť a zlato v hodnote 27 000 dolárov (v súčasnosti by to boli takmer dva milióny).
Prvý obrnený automobil bol nakoniec vyrobený asi o štyri storočia po Leonardovi, v čase, keď už mohol využiť výhody spaľovacieho motora, výkonnejšieho ako zvierací pohon a umožňujúceho lepšie manévrovanie ako parný pohon. V roku 1904 vytvoril rakúsky konštruktér Paul Daimler prvé funkčné obrnené vozidlo Austro-Daimler s plne uzavretým pancierovým telom z tri milimetre hrubej niklovej ocele. Motor bol namontovaný v prednej časti v pancierovom kryte s mriežkou vpredu a žalúziami na bokoch a hore. Keď o desaťročie neskôr vypukla prvá svetová vojna, mnohé štáty postavili do boja obrnené autá. Podstatou ich dizajnu však boli väčšinou iba kovové pláty, ktoré chránili posádku pred streľbou z ručných zbraní.
R
