Je to detail, ktorý v bežnom živote vytesňujeme, no neodmysliteľne k nemu patrí. Aj zosnulí potrebujú dopravu, sami si ju však nezabezpečia. Organizujú ju živí a odhaľujú pritom niečo o sebe a o spoločnosti, ktorej sú súčasťou.
Bez ohľadu na to, či išlo o náboženský rituál, osobnú rozlúčku alebo pragmatický prevoz, presuny mŕtvych na miesta, kde boli pochovaní, vždy odrážali technológie, kultúrne praktiky a spoločenské normy danej doby.
Na člne do zásvetia
Keď sa s niekým lúčime, bežne ho odprevadíme aspoň na kúsok cesty. Odprevádzanie mŕtvych formovali predstavy starovekých ľudí, ktorí verili, že život po smrti pokračuje na špeciálnom mieste, v podzemí, na oblohe alebo vo vzdialenej krajine. Pohreb bol začiatkom cesty, ktorá viedla ďalej skrytá pred zrakmi živých. Vyprevadiť mŕtveho znamenalo pripraviť ho okrem rozlúčky na skrytú časť cesty. Zrodil sa pohrebný sprievod.
V starovekom Egypte sa zámožnejší mŕtvy k svojej hrobke plavil po Níle, kým sprievod kráčal po brehu. Pohrebné člny z dreva a papyrusového tŕstia bývali dlhé 6 až 10 metrov, hoci pohrebná loď, ktorá sa našla pri Veľkej pyramíde faraóna Chufeva, merala až 44 metrov a poháňalo ju 12 vesiel. Posledná cesta chudobných bývala prozaickejšia: ich telá ťahal na saniach dobytok… Pohrebné lode neboli v histórii výlučnou špecialitou Egypťanov. Používali ich aj Vikingovia, ostrovania v Tichomorí, národy predkolumbovskej Severnej Ameriky (pohrebné kanoe) či Anglosasi na Britských ostrovoch.
Predstava cesty u antických Grékov bola pragmatickejšia: úlohou bolo dostať mŕtveho na nosidlách čím skôr na pohrebisko. Rímske sprievody bývali pompéznejšie: za zlatými nosidlami s ostatkami diktátora Sullu z čias republiky kráčali davy vojakov a občanov Ríma a pohreby neskorších cisárov mohli trvať aj niekoľko dní.
Putovania mŕtvych
Stredovek priniesol zásadnú novinku: špeciálny pohrebný voz na prevoz zosnulých. Mŕtvi sa najprv prevážali na jednoduchých drevených plošinách s kolesami, neskôr pribudol kovový rám, ktorý držal záves okolo rakvy. Z rámu trčali hroty na sviečky pripomínajúce zuby brán, ktoré dali pomenovanie celému vozu (z francúzskeho herse na anglické hearse, ktoré sa používa doteraz). Vozy boli čoraz sofistikovanejšie. V roku 1468 si pohreb anglického kráľa Henricha VIII. vyžiadal hneď tri, každý vysoký 4,2 metra a ťahaný ôsmimi koňmi. Na ich výrobu sa však nepoužilo drevo či železo, ale vosk – zrejme pre jednoduchosť jeho tvarovania a tiež preto, lebo tieto vozy boli na jedno použitie.
Pohreby sa konali výlučne v cirkevnej réžii; pozostalí putovali so svojimi zosnulými k príslušnej farnosti často na veľké vzdialenosti. Používali pritom špeciálne odľahlé cesty vyhradené iba pre pohrebné sprievody. Kto nemal na voz, musel niesť nebožtíka na pleciach. Na cestách mŕtvych bývali preto rozmiestnené veľké ploché kamene, na ktoré sa mohla položiť rakva, kým nosiči oddychovali. V Anglicku sa dá po zvyškoch niektorých ciest mŕtvych ešte vždy poprechádzať. Na Old Corpse Road v Cumbrii dosiaľ vidno aj výrazné rakvové kamene. Tie naozaj neboli na ozdobu: Swaledale Corpse Way v Yorkshire bola dlhá 25 km, Lych Way naprieč vresoviskami v Dartmoore merala takmer 20 km.
Na cintorín prvou triedou
Cesty mŕtvych sa postupne prestali používať, mŕtvi však ďalej cestovali. Na pohon parou, elektrinou, benzínom. Pred 170 rokmi, 7. novembra 1854, vypravila spoločnosť The London Necropolis prvý pohrebný vlak z Londýna na cintorín Brookwood vzdialený 40 km. Vo vagónoch boli oddelenia podľa náboženstva a živí aj mŕtvi sa viezli podľa svojho sociálneho statusu: vo vlaku boli tri triedy, pričom v prvej triede poskytovali nebožtíkom ozdobnejšie rakvy a lepšiu starostlivosť počas prepravy.
Počiatočná nedôvera (napríklad istý biskup vyjadroval obavy z miešania tiel ľudí s rôznymi morálnymi vlastnosťami v tom istom dopravnom prostriedku) sa rýchlo rozplynula a príklad Londýna nasledovali ďalší. Na trase pohrebného vlaku zavraždeného Abrahama Lincolna sa v USA v roku 1865 zhromaždilo asi sedem miliónov ľudí. Vznikala celá infraštruktúra: od špeciálnych železničných tratí až po vozne metra na prepravu tiel a pozostalých. Chicago prevádzkovalo tri pohrebné trolejbusy a vo Filadelfii sa zosnulí vozili na cintorín Laurel Hill parníkom po riečke Schuylkill.
R
