Samozrejmosť pohybu

Prekonávanie schodov, nastupovanie do vysokých autobusov či električiek a neustála orientácia počas cesty je pre väčšinu z nás bežnou realitou, akú možno ani nevnímame. Pre ľudí s rôznymi typmi zdravotného znevýhodnenia však táto realita prináša každodenné problémy.

Podľa štatistík Eurostatu z roku 2024 má 26,8 % ľudí vo veku 16 rokov a  viac v  Európskej únii nejaký stupeň zdravotného znevýhodnenia (tzv. aktívne obmedzenie). To znamená približne 100 miliónov ľudí iba v rámci EÚ. Prispôsobená doprava a bezbariérové prístupy pre všetkých by mali byť samozrejmosťou práve tak, ako ňou je doprava samotná.

Od fúrika k vlastnému pohonu

Základným symbolom osobnej mobility znevýhodnených je invalidný vozík. V tej či onej podobe bola táto pomôcka známa už v staroveku – existujú vyobrazenia života v starovekom Grécku, ktoré znázorňovali ľudí na akýchsi pohyblivých stoloch či posteliach. Podobné výjavy existovali aj v starovekej Číne. Jedným z prvých príkladov špeciálneho vozíka pre imobilných bol však až luxusný pojazdný trón španielskeho kráľa Filipa II., ktorému záchvaty dny znemožňovali chodiť, z roku 1595.

Nevidiaci s paličkou na vyznačenej ceste
Foto istockphoto.com/zlikov

Pravda, nie každý si mohol dovoliť nechať sa tlačiť na kusoch nábytku s kolieskami. Menej majetní boli odkázaní na upravené fúriky a ochotu rodinných príslušníkov, v horšom prípade odsúdení na nepohyblivosť. Hoci prvé improvizované vozíky zlepšili život znevýhodnených tým, že im umožnili žiť mimo domova, nedali sa ovládať samostatne. Prvý samohybný invalidný vozík vynašiel v roku 1655 v nemeckom Norimbergu hodinár Stephen Farfler. Farfler bol sám paraplegikom: v detstve si zlomil chrbticu a ochrnul od pása nadol. Už ako 22-ročný využil svoje remeselné skúsenosti a vytvoril stoličku na kolieskach, ktorá mu umožňovala samostatný pohyb. Rám bol založený na trojkolesovom podvozku a pohyboval sa otáčaním kľučiek pripojených k prednému kolesu s prevodovkou pomocou systému pák a ozubených kolies.

Skladačky a lidary

Modernú éru vozíkov odštartoval až vynález skladacieho oceľového vozíka. V roku 1932 navrhol americký inžinier Harry Jennings skladací invalidný vozík s rúrkovým oceľovým rámom pre svojho imobilného priateľa Herberta Everesta. O rok neskôr založili spoločnosť Everest & Jennings, ktorá sa stala takmer monopolným výrobcom invalidných vozíkov. Vozík so skladacím rámom v tvare písmena X umožnil ľahšiu prepravu kedysi ťažkého a ťažkopádneho invalidného vozíka. Táto funkcia doteraz ovplyvňuje konštrukciu vozíkov pre paraplegikov. V 50. rokoch 20. storočia sa začali objavovať prvé elektrické vozíky: kanadský vynálezca George Klein vyvinul pre vojnových veteránov prototyp s batériovým pohonom a joy­stickom, čo prinieslo samostatnosť aj ľuďom s obmedzenou silou rúk (nemuseli ručne poháňať kolesá).

Jeden z prvých invalidných vozíkov
Samohybný invalidný vozík hodinára a paraplegika Stephana Farflera z roku 1655, kresba wikipédia, public domain

Invalidné vozíky sa neustále zdokonaľujú – od ultraľahkých športových modelov, aké umožňujú napríklad pretekanie na paralym­piádach, až po najnovšie autonómne vozíky vybavené senzormi a počítačom. V septembri 2016 v singapurskej nemocnici Changi General Hospital nasadili prvé také vozidlo, ktoré vyvinula Aliancia pre výskum a technológie Singapur-MIT (SMART). Počítač na palube vozíka si pomocou troch lidarov vytvoril mapu a lokalizačný algoritmus potom určil, kde sa na mape nachádza. Šesť koliesok kreslu dodáva stabilitu, takže dokáže vyberať tesné zákruty a zmestiť sa do rámov dverí bežnej veľkosti. Podobné autonómne vozíky už vyskúšali napríklad aj na tokijskom letisku Haneda.

Celý článok nájdete v časopise Quark 9/2025.

Vďaka predplatnému si ho však môžete dočítať už teraz a získať aj prístup k exkluzívnemu obsahu!

Máte predplatné?

REDAKČNÝ ČLÁNOK