Najjednoduchšie princípy mávajú často najväčší dosah. Vďaka tomu môžu byť mnohé základné zákony, ktoré stoja za naším chápaním vesmíru, demonštrované aj pomocou celkom nenápadných vecí. Napríklad pomocou kusa plastu vytvarovaného do podoby taniera.
Jednoduchá pomôcka tak môže ilustrovať zákonitosti, bez ktorých by neexistovalo letectvo, lodná doprava či meteorológia. A popritom byť ešte aj populárnou hračkou, ktorá je ľahučká a zaberá len minimum miesta, takže je ideálnym športovým náradím na výlet k vode či do prírody.
Podnos s drážkami
Koláče, ktoré v roku 1871 v Bridgeporte v americkom Connecticute začala piecť pekáreň Williama Russella Frisbieho (The Frisbie Pie Company), boli vraj celkom populárne. Medzi študentmi neďalekej Yalovej univerzity sa však čoskoro stalo populárnym aj hádzať okolo seba plytkými plechovými formami na tieto výrobky. Zábava sa rýchlo rozšírila, študenti ju začali nazývať frisbieing (frisbieovanie) a pri hádzaní medzi sebou používali pokrik frisbie ako upozornenie, aby bol chytač včas varovaný. Komerčný potenciál hry si napodiv vynálezcovia a investori všimli až o dlhé desaťročia neskôr. Prvým bol americký vynálezca Walter Fred Morrison koncom 40. rokov 20. storočia. Jeho prvý prototyp z roku 1948 ešte dieru do sveta neurobil, niesol však pomenovanie odrážajúce povojnovú módu UFO, ktoré ho neskôr preslávilo (aj u nás): lietajúci tanier.
Úspech prišiel, keď vynález od W. Morrisona prevzala v roku 1955 hračkárska spoločnosť Wham-O. Nový názov frisbee bol slovnou hračkou, aby sa výrobca vyhol problémom s ochrannou známkou. Morrisonovi však patrí prvenstvo v návrhu dizajnu. Typický frisbee má tvar plochého, kruhového disku s mierne zakriveným profilom. Horná strana je vybavená sústavou koncentrických drážok: podobne ako hrbolčeky na golfovej loptičke rozrušujú prúdenie vzduchu, znižujú odpor a pomáhajú stabilizovať otáčajúci sa disk tým, že udržujú prúdenie vzduchu pripojené k povrchu (laminárny prúd). Okraj býva hrubší a zaoblený, čo uľahčuje úchop a umožňuje pri hode efektívne preniesť rotáciu na disk. Priemer štandardného frisbee je približne 27 cm a hmotnosť 175 g.
Od hliníka k plastom
Až do príchodu W. Morrisona slúžili na hádzanie podobné plechovky z tenkého lisovaného hliníka alebo iného ľahkého kovu (napríklad z pocínovaného plechu) ako na začiatku. Ich lietavosť bola značne premenlivá, čo je pochopiteľné vzhľadom na to, že mali slúžiť ako formy na koláče, nie ako športové náradie. Experimentovalo sa aj s drevom či korkom a inými materiálmi, tie však boli skôr nepraktické, ak nie rovno nebezpečné (sklo, keramika). W. Morrison na svoje prvé disky používal bakelit, úspech však mal až model z polyetylénu pod názvom Pluto Platter z roku 1955, ktorého dizajn vzápätí prevzala firma Wham-O. Vďaka predplatnému si ho však môžete dočítať už teraz a získať aj prístup k exkluzívnemu obsahu! Máte predplatné?
V súčasnosti sa lacnejšie rekreačné a začiatočnícke frisbee vyrábajú zo základných plastov, ako sú polypropylén (PP) alebo polyetylén s vysokou hustotou. Majú dobrý úchop, ale nižšiu odolnosť proti nárazom a opotrebovaniu. Tvrdšie plasty (napr. ABS) bývajú odolnejšie a takéto disky si zachovávajú letové vlastnosti aj po opakovaných nárazoch. Frisbee pre psy často obsahujú gumu alebo silikón a pri výrobe športových verzií sa používajú termoplastický polyuretán (TPU) alebo kombinované plasty s kovovými prímesami pre rovnováhu medzi hmotnosťou, pružnosťou a pevnosťou. Niektoré frisbee určené pre deti bývajú vyrobené aj z textilu s penovým okrajom. Sú veľmi ľahké a bezpečné a vhodné aj do interiéru.
Celý článok nájdete v časopise Quark 6/2025.
