V krajine Magalhãesových obrov (2. časť)

Národný park Monte León, Leví vrch, na pobreží Atlantického oceánu

Tento článok je voľným pokračovaním môjho príspevku z predchádzajúceho čísla, v ktorom som sa usiloval sprostredkovať časť svojich zážitkov z ciest po Patagónii.

Nikdy neutíchajúce prudké vetry a pravidelné prílivy vôd Tichého oceánu zo západu a Atlantického z východu. Suchá, zaľadnenia, erózie, erupcie sopiek… Tieto živly sa spojili, aby sformovali čudesnú krajinu. Pri letmom pohľade monotónnu, po detailnejšom spoznaní rôznorodú, zahrňujúcu rozmanité biotopy – od morských pobreží, piesočných dún, púští a polopúští, stepí, jazier, ľadovcov až po nekonečné a takmer nezdolateľné štíty Ánd. Patagónia, krajina, v ktorej vraj nič nevzniklo náhodou, ale všetko malo, a dodávam – stále má, svoj zmysel.

Laguna Azul, hlavný sopečný kráter

Leví vrch

Národný park Monte León, ktorého názov v slovenčine znie Leví vrch je chráneným územím v provincii Santa Cruz v južnej Patagónii v Argentíne. Pomenovanie sa odvádza od siluety polostrova, ktorý je dominantnou súčasťou parku, z diaľky pripomínajúcej telo ležiaceho leva. Toto chránené územie vzniklo kvôli ochrane stepí, teda trávnatých biómov, a biodiverzite rastlín a živočíchov pobrežnej oblasti Atlantického oceánu v celkovej dĺžke približne 40 km. Založili ho pomerne nedávno, až koncom roku 2004. Na začiatku príbehu národného parku boli chovatelia oviec a ostrov guána, kde od polovice 18. storočia kotvili britské, severoamerické, francúzske či čilské lode kvôli lovu veľrýb, uškatcov a ťažbe guána, prírodného hnojiva z trusu morských vtákov, ktoré tu hniezdia v nevyčísliteľnom počte. Skúsené oko ornitológa tu zahliadne hniezdne kolónie kormoránov (modrookého, skalného a sivého), čajok (vznešenej a delfínej) alebo rybárov lastovičích a lastúrničiarov hnedých. Vtáčí trus je bohatý na dusík, fosfor a draslík. Nadmerná ťažba guána poškodzovala miestne ekosystémy, a tak už v roku 1878 vznikol úrad na reguláciu jeho ťažby. Vďaka tomu vzniklo malé mestečko Puerto Santa Cruz, svojho času dokonca hlavné mesto provincie. Ťažba však pokračovala aj v 20. storočí – len v rokoch 1930 až 1960 sa tu vyťažilo približne 10-tisíc ton guána!

Keď stretnete pumu

Na území parku je aj niekoľko významných paleontologických lokalít, ktoré dokazujú, že tu žili ľudia, pravdepodobne lovci zvierat, už pred tisíckami rokov. Národný park je nádhernou ukážkou stepnej vegetácie, miestami polopúštnej až púštnej. Rastliny tu rastú v pôde, ktorá je chudobná na živiny a musia čeliť nízkym teplotám a nedostatku vody. Aj napriek tomu v čase kvitnutia žiaria bohatými farbami, no prevláda žltá.Počas prechádzky po chodníku národného parku dostávajú návštevníci inštrukcie z bilbordu, ako sa správať pri stretnutí s pumou, ktorá tu voľne žije v rámci jeho areálu. Nová informácia nám namiesto strachu však skôr privádza úsmev na pery. Ani v našich najfantastickejších predstavách si vôbec nedokážeme predstaviť, čo by sme robili, keby sme sa s pumou naozaj stretli takpovediac zoči-voči. V národnom parku je pre našinca asi najväčším zážitkom návšteva kolónie tučniakov dvojpásych (Spheniscus magellanicus), ktoré sa tu nachádzajú v počte približne 30-tisíc párov. To ju čo do počtu radí  len na nevďačné štvrté miesto v Argentíne. Pod pieskovcovým vrchom pripomínajúcim ležiaceho leva sa zasa nachádza kolónia morských cicavcov uškatcov hrivnatých (Otaria byronia). Za priaznivých okolností sa ich počet približuje k číslu 300. Kvôli úzkemu brehu a následnému strmému stúpaniu polostrova sa však na tomto mieste uškatce nerozmnožujú. Žijú tu trvalo prevažne samice s mláďatami a mladé samce. Preto toto miesto slúži uškatcom najmä na oddych a vďaka absencii mohutných samcov tu nedochádza k vážnejším súbojom.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 04/2018.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Text a foto prof. RNDr. Martin Bačkor, DrSc.
Katedra botaniky Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach