Váh – rieka, ktorá spája?

Rieka Váh v minulosti prešla viacerými zmenami a to, ako ju poznáme v súčasnosti, je výsledkom viac ako 400-ročného úsilia o skrotenie jej divokosti a nespútanosti.

Hrádza vodnej nádrže Krpeľany

Názov Váh pochádza z latinského slova vagus a v preklade znamená blúdiaci, túlavý. Určite sa však neviaže k stavu, v akom môžeme túto rieku vidieť v súčasnosti. Ešte v 16. storočí vytváral Váh na mnohých miestach rozvetvené ramená. Hlavne v zníženinách a kotlinách mohla jeho šírka takýmto spôsobom presiahnuť aj dva kilometre. V týchto miestach rieka spomalila svoj prúd a ukladala sedimenty, ktoré niesla mnoho kilometrov z lesov a lúk podhorského pásma. Pri veľkých prietokoch, najmä po topení sa snehov v Tatrách, tu dochádzalo k presunom koryta a bočných ramien, čo mohlo pretvárať obraz riečnej krajiny. Niektoré korytá sa takto zaniesli, inde si rieka vymyla nové. Tento unikátny dynamický ekosystém narušili prví obyvatelia jej brehov a ich snaha pretvárať prírodu vo svoj prospech. V súčasnosti stoja na väčšine týchto miest vodné nádrže (VN) alebo kanály. Rieka však sedimenty splavuje doteraz, len sa akumulujú na dne vodných nádrží a predstavujú problém.

Štyristoročná história

Kopýtka prirastené nájdené vo Váhu pri Púchove

Rieka Váh spôsobovala v minulosti mnoho problémov ľuďom žijúcim v jej blízkosti. Bola ozajstným živlom a pri záplavách zničila všetko, čo jej stálo v ceste. Udáva sa, že katastrofické povodne sa napríklad na Liptove opakovali raz za 35 až 50 rokov, na dolnom Váhu každé štyri roky. Najväčšia povodeň bola zdokumentovaná v roku 1813, v poradí druhá sa odohrala neskôr, v roku 1894. Ľudia začali podnikať kroky, ktorými sa chceli uchrániť od vyčíňania rieky. Na záchranu svojich majetkov a životov začali s úpravami riečneho koryta. Historicky prvou zmienkou o zásahoch na území povodia Váhu je vybudovanie Turčekovského rybovodu v 15. storočí. Prvé väčšie regulácie samotnej rieky Váh sa začali realizovať v 17. storočí pri Trenčíne a Leopoldove, ale tiež na Liptove, Turci a na Orave. V 18. storočí sa zakladali rôzne družstvá, ktorých cieľom bolo zabrániť vylievaniu vody z Váhu pri záplavách do okolitej krajiny. Začalo sa s budovaním rozsiahlych pozdĺžnych hrádzí aj s úpravami koryta. Prvou nádržou bola VN Korytnica na Korytnickom potoku postavená v roku 1882.

Vážska kaskáda

V roku 1930 sa prijal generálny projekt na sústavnú úpravu rieky, splavnenie a využitie vodnej sily, po ktorom nasledovala výstavba vodných nádrží a derivačných kanálov do takej podoby, ako ju poznáme teraz. Vážska kaskáda je systém 22 priehrad, plus jedna na jeho zdrojnici – Čiernom Váhu. Z tých veľkých sú to – od sútoku Bieleho a Čierneho Váhu – vodné nádrže Liptovská Mara a Bešeňová, Krpeľany, Žilina, Hričov, Nosice, Sĺňava a Kráľová, medzi ktorými sa nachádzajú ďalšie vodné elektrárne a hate. Aj v súčasnosti sa na Váhu budujú malé vodné elektrárne, a teda vážska kaskáda sa tak stále rozrastá. Systém viacerých priehrad však spôsobuje, že pôvodne spojitý ekosystém sa takto okrem niekoľkých výnimiek rozdeľuje na viacero od seba oddelených častí. Tomuto javu odborne hovoríme fragmentácia. Na to doplácajú predovšetkým ryby a vodné bezstavovce, ktoré žijú trvalo vo vode a nedokážu prekážku prekonať, na rozdiel od niektorých druhov vodného hmyzu, ktoré sa presúvajú pomocou okrídlených dospelých jedincov.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 07/2018.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Text a foto Mgr. Igor Kokavec, PhD.
Ústav zoológie SAV v Bratislave

Komentáre