Zábava postojačky

Prvé dvojkolesové odrážadlo zo začiatku 19. storočia dokázalo prejsť za hodinu asi 13 až 15 kilometrov. Po 200 rokoch dokážu elektrifikované kolobežky uháňať rýchlosťou približne 30 km za hodinu. V porovnaní s inými vozidlami je to málo. Lenže v prípade kolobežky platí, že oveľa viac ako o rýchlosť ide o zábavu.

Foto Roman Nagy

Niektoré vynálezy akoby už dlho pred svojím vznikom viseli vo vzduchu – ich príchod bol taký prirodzený, až sa môže zdať nepodstatné, kto bol napokon autorom. Aj vtedy to však bol niekto konkrétny. Kto prišiel s prvou kolobežkou ako takou, sa už asi nedozvieme. Vieme aspoň, kto prišiel s jej predchodcom.

Dômyselný barón

Za vynálezcu spoločného predka kolobežky a bicykla môžeme považovať autora bežeckého stroja (Laufmaschine) Karla Draisa. K. Drais sa síce zvykne spájať čisto s vynálezom bicykla, lenže jeho jednostopové vozidlo poháňané mechanickým odrážaním od zeme viedlo tak k modernému bicyklu, ako aj ku kolobežke. Tento rodom aristokrat a presvedčením demokrat pracoval na začiatku 19. storočia ako úradník v lesníckej službe bádenského veľkovojvodu, neskôr sa stal profesorom mechaniky. Predovšetkým však bol plodným vynálezcom: medzi jeho výtvory patria niektoré notoricky známe predmety z domácností a donedávna aj úradov, od mechanického mlynčeka na mäso po písací stroj či stenograf. Vymyslel napríklad aj spôsob, akým do dierkovaného papiera zapísať hudbu hranú na klavíri.

Chlapec na kolobežke vo filme Prechádzka po amsterdamských uliciach (1922), screenshot YouTube/guy jones

Do histórie však dômyselný barón Drais vošiel najmä vďaka svojim vozidlám. Spomínaný bežecký stroj Drais po prvý raz predviedol 12. júna 1817 v Manheime, kde pred zrakmi publika absolvoval asi 13-kilometrový okruh po najlepšej miestnej ceste. Jazda mu trvala približne hodinu, čo bol asi štvrtinový čas v porovnaní s chodcami. O niekoľko mesiacov neskôr vzbudil ešte väčší rozruch, keď dokázal prejsť za štyri hodiny vzdialenosť 60 km. Úspech vynálezu, ktorý odštartoval dejiny mechanických dopravných prostriedkov, brzdila len jedna skutočnosť: okrem tej jedinej, ktorú si vybral Drais pre skúšobnú jazdu, boli miestne cesty v technickom stave, ktorý jazdu dreveným vozidlom bez odpruženia menil na zážitok plný utrpenia. Draisine, ako sa začal vynález nazývať (a dal tak pôvod výrazu drezina), sa rozšíril najmä vo väčších mestách, kde s ním bolo možné – na neľúbosť chodcov – jazdiť po kvalitnejších a lepšie udržiavaných chodníkoch.
Drais pri svojom stroji Laufmaschine ako prvý cieľavedome použil dizajn vozidla, ktoré má dve kolesá umiestnené v jednej línii. Rám aj kolesá boli vyrobené z dreva, otáčacie riadidlá už konštrukčne pripomínali tie súčasné. Celé vozidlo aj s čalúneným sedadlom pribitým k rámu vážilo 20 až 25 kilogramov. Hoci zámerom autora vynálezu bola vznešená demokratizácia osobnej dopravy – Laufmaschine mal umožniť rýchlu dopravu aj tým, čo si nemohli dovoliť koňa – v Anglicku sa stal obľúbenou zábavkou mládencov z horných vrstiev (pod prezývkou dandy horse) a v USA nad ním istý čas ohŕňali nos ako nad ďalším dôkazom excentrickosti Európanov.

Urob si sám

Je ťažké určiť, kedy sa kolobežka etablovala ako samostatný druh vozidla. Isté je, že zatiaľ čo konštruktéri vymýšľali a zdokonaľovali pedálový pohon velocipédu (doslova rýchle nohy, ďalšia z prezývok Laufmaschine), rodičia v európskych mestách už v 19. storočí vyrábali svojím deťom malé pouličné odrážadlá.
A zatiaľ čo kolesá budúcich bicyklov sa skôr zväčšovali, kolesá kolobežiek boli čoraz menšie. Už zo začiatku 20. storočia existujú zmienky o podomácky vyrábaných kolobežkách, ktoré tvorili nápravy z kolieskových korčúľ pripevnené k doske s držadlom alebo k pevnejšej debničke tvoriacej trup vozidla. Jazdci museli zatáčať buď tak, že sa nahýbali, alebo pomocou druhej dosky pripojenej čapom. Keď sa nevyužívali kolieska z korčúľ, používali sa kolieska s priemerom 75 až 100 mm s oceľovými guľôčkovými ložiskami. Modely s korčuľami mali často štyri kolesá, čím pripomínali súčasné skateboardy. V 30. a 40. rokoch 20. storočia už boli detské kolobežky v bežnom sortimente výrobcov hračiek v Európe aj v USA. V americkom prostredí, najmä na západnom pobreží USA (Kalifornia) sa stávali aj propagovaným prostriedkom zdravého životného štýlu pre dospelých.
Dôkazy bežného rozšírenia kolobežiek v mestách už od prvých dekád 20. storočia možno hľadať aj v dokumentárnych a umeleckých záznamoch. Napríklad v asi desaťminútovom nemom filme z roku 1922 označenom ako Prechádzka po amsterdamských uliciach, kde uprostred davov ľudí s bicyklami (ako inak, v Amsterdame) občas vidno aj dieťa na kolobežke.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 9/2021. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.
R, foto Pixabay