Keď sa srdce opýta

V roku 2012 publikovali indickí kardiológovia správu o 57-ročnom hospitalizovanom kvadruplegikovi, ktorého srdce sa odrazu na celých 20 sekúnd rozbúšilo v tempe 600 úderov za minútu. To je frekvencia porovnateľná s myšou a lekári považovali za malý zázrak, keď muž túto epizódu prežil.

Prostredníctvom časopisu Indian Pacing and Electrophysiology Journal vošiel prípad do odborného povedomia ako najrýchlejší dosiaľ zaznamenaný tep, aký dosiahlo ľudské srdce. Podľa britského portálu iflscience.com bola dovtedy najvyššia lekársky zaznamenaná srdcová frekvencia 480 úderov za minútu.

Sval, ktorý možno trénovať

Na rozdiel od rekordéra, ktorého srdce sa po necelej polminúte závratnej rýchlosti spontánne spomalilo, vrátilo do normálneho rytmu a nevyžiadalo si ani kardioverziu, takéto príhody sa pre aktérov väčšinou dobre nekončia. Americká National Library of Medicine na svojej stránke spomína prípad dánskeho audiológa Oleho Bentzena, ktorý v roku 1989 zomrel od smiechu pri sledovaní filmu Ryba menom Wanda. Jeho tep dosiahol 250 až 500 úderov za minútu predtým, ako podľahol zástave srdca.
Keď športovci bežne dosahujú frekvenciu 180 až 200 úderov za minútu (a nielen na chvíľu – na trati maratónu v Berlíne 2022 srdce Keňana Eliuda Kipchogeho bilo počas celého behu rýchlosťou približne 180 úderov za minútu), nebýva to predzvesť tragédie. U zdravého športovca sa maximálny tep počíta pomocou vzorca 220 mínus vek – pre 25-ročného atléta je to teda približne 195 úderov za minútu. Srdce je pozoruhodný sval, ktorý je možné a dokonca vhodné trénovať. Rekreačné športy nie sú len spôsobom, ako môžu bežní smrteľníci spaľovať kalórie. Prinášajú reálne zdravotné zlepšenia tela aj psychiky. Počítame nielen kroky, ale aj vplyv na srdce, svaly, mozog a duševnú rovnováhu.

Utopiť stres

Jednou z najčastejších a najzdravších rekreačných športových aktivít je plávanie. Plávanie je vlastne celotelový tréning bez nárazov: plavec zaťažuje takmer všetky hlavné svalové skupiny, zvyšuje kapacitu pľúc, zlepšuje svoj krvný obeh a šetrí kĺby. Hydrostatický tlak vody podporuje lymfatický obeh a zmierňuje opuchy. Voda je ideálne prostredie na tréning bez bolesti pre ľudí s artritídou či nadváhou. Plávanie navyše pozitívne ovplyvňuje psychiku. Rytmický pohyb a chladná voda pomáhajú znižovať hladinu stresového hormónu kortizolu. Viaceré odborné štúdie spájajú pravidelné plávanie so zlepšenou kvalitou spánku.
Podľa výskumu nórskej univerzity športových vied NIH v Oslo z roku 2019 dosahuje srdcová frekvencia špičkových plavcov v priemere o 6,7 úderu za minútu menej ako pri behu. Počas plávania sa pulz zrýchľuje úmerne intenzite záberov a rekreačné plávanie zvyčajne udržuje tep v pásme miernej až strednej záťaže. Srdcový rytmus sa pri pravidelnom tréningu stáva úspornejším. Pokojová frekvencia plavcov býva nižšia a ich srdce reaguje pružnejšie na záťaž – plavec dosahuje pri rovnakej námahe nižší tep než netrénovaný človek.

Všetky svaly v pohybe

Pri plávaní sa zosilňuje kapacita pľúc a efektívnosť dýchania. Plavec musí koordinovať dych s pohybom a často zadržiavať dych pri ponorení tváre, čo trénuje dýchacie svaly aj výmenu plynov v pľúcach. Aj kryté plavárne majú svoje výhody – vlhké prostredie v nich udržiava dýchacie cesty zvlhčené, čo prospieva najmä astmatikom.
Vedecké štúdium plávania sa začalo v roku 1928, keď David Armbruster, tréner na University of Iowa, začal nakrúcať plavcov pod vodou. Mimochodom, keď pri svojom výskume zistil, že pri prsiach sa plavci výrazne spomaľujú pri prenášaní rúk pod vodou, D. Armbruster vyvinul techniku motýlika. V každom prípade vedecké skúmanie tohto športu potvrdilo jeho všestrannosť: pri plávaní pracuje väčšina hlavných svalových skupín. Rôzne plavecké štýly zapájajú odlišné svaly, no spolu precvičia všetko. Voda kladie svalom neustály odpor – pôsobí ako prirodzená záťaž – takže svalstvo sa posilňuje a formuje bez potreby činiek. Svaly ramenného pletenca a paží (deltové svaly, bicepsy, tricepsy) zabezpečujú ťah záberov, svaly trupu stabilizujú telo vo vode, svaly nôh (stehná, lýtka, sedacie svaly) zabezpečujú kopanie a udržiavanie polohy tela.

Odniesť si telo do lesa

Je to napodiv, ale ani tých 10 000 rokov, odkedy ľudstvo pláva, nestačilo na to, aby sa plávať naučili všetci. Našou najprirodzenejšou a najčastejšou aktivitou preto zostáva chôdza. Turistika nie je ničím iným než atraktívnejšou formou chôdze. Intenzitu záťaže pri nej možno ľahko prispôsobiť kondícii, od nenáročných prechádzok po strmé horské výstupy. Turistické výlety posilňujú srdcový sval a zlepšujú kapacitu cievneho systému. Na rovine a pomalým tempom ostáva tepová frekvencia v zóne miernej záťaže, no stúpanie ju môže dostať do strednej až vyššej záťažovej zóny. Turista má počas výstupu zrýchlený pulz a dýchanie, no s častými prestávkami. Ide teda o prirodzený intervalový tréning – striedanie vyššej záťaže s odpočinkom, ktoré prospieva srdcu podobne ako formálne intervalové tréningy profesionálnych športovcov.
Podľa výskumu japonského Univerzitného centra pre životné prostredie a zdravie v Tokiu z roku 2013 už polhodinová prechádzka po lese znižuje hladinu stresového hormónu kortizolu o viac ako 12 %, spomaľuje srdcový tep v priemere o 5 až 6 % a o 7 % znižuje nervovú aktivitu sympatiku (správanie bojuj alebo uteč). Výsledkom je zníženie krvného tlaku (o 1,4 %) a srdcovej frekvencie (o 5,8 %). Pri turistike sa výrazne posilňuje svalstvo dolných končatín: hlavnými zapojenými svalmi sú štvorhlavý stehenný sval (pri stúpaní), hamstringy na zadnej strane stehien (pri klesaní a stabilizácii kolena), sedacie svaly (vystieranie bedrového kĺbu), lýtkové svaly (odraz chodidla pri chôdzi), ale aj brucho a vzpriamovače chrbtice (pri udržiavaní stability trupu v teréne). Turista navyše nesie vlastnú hmotnosť, takže táto aktivita podporuje aj pevnosť kostí a môže zvyšovať hustotu kostného tkaniva, čím pomáha predchádzať osteoporóze.

S tlakom opreteky

Na rozdiel od chôdze či plávania rekreačná cyklistika už nie je celkom pre každého. Napriek tomu patrí k častým sezónnym aktivitám. A keby naše srdcové svaly dokázali verbalizovať, určite by odporúčali, aby sa k najčastejším pohybovým aktivitám zaradila. Pravidelná jazda na bicykli totiž výrazne zlepšuje činnosť srdcového svalu, zväčšuje objem pumpovanej krvi a zvyšuje kapacitu organizmu prijímať a transportovať kyslík k tkanivám. Cyklistika je typický aeróbny tréning, pri ktorom sa udržuje zvýšený tep po dlhší čas, čo núti srdce adaptovať sa a pracovať efektívnejšie.
Podľa odporúčaní Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) z roku 2018 by mali dospelí ľudia vykonávať každý týždeň aspoň 150 minút miernu aeróbnu fyzickú aktivitu, napríklad práve na bicykli. Podľa zistení WHO majú ľudia, ktorí pravidelne bicyklujú, o 46 % nižšie riziko vzniku kardiovaskulárnych ochorení a o 52 % nižšie riziko úmrtia na tieto ochorenia. Vôbec nie je potrebné, aby srdce každého, kto si sadne na bicykel, dosahovalo rozpätie od 201 úderov za minútu počas špurtu a 32 až 34 úderov za minútu v pokoji, ako to kedysi platilo o cyklistovi Lanceovi Armstrongovi. Naopak kardiológovia často odporúčajú rekreačnú cyklistiku ako súčasť rehabilitácie po infarkte či pre hypertonikov, pretože plynulá aeróbna záťaž zlepšuje funkciu endotelu ciev a pomáha znižovať krvný tlak.

Komédia za to nemohla

Žiaľ, archívy neponúkajú detaily o živote nešťastného dánskeho audiológa predtým, než ho zradilo jeho srdce. Hádam však nebude príliš trúfalé domnievať sa, že ho nezabila filmová komédia, ale skôr všetko, čo jej predchádzalo. Alebo – naopak – nepredchádzalo, hoci malo. Okrem chôdze, plávania a bicyklovania existuje veľa ďalších podobných aktivít. Niektoré si vyžadujú prípravu ako paddleboarding, bedminton či plážový volejbal, iné si vystačia s minimom ako frisbee, alebo dokonca s ničím, ako rekreačný beh. Jedno však majú spoločné. Ak pozmeníme tradičné úslovie o zvedavých ročných obdobiach na: Keď sa nás raz srdce opýta, čo sme robili…, rekreačné športy môžu byť dobrou odpoveďou.

Autor článku: R