Krotenie bleskov

Aristoteles a iní starovekí učenci sa domnievali, že blesky vznikajú z ohňa v búrkových mračnách alebo v dôsledku búrkových výparov. Väčšina ľudí sa jednoducho triasla pred údermi trestajúcej ruky nejakej nazlostenej nadprirodzenej entity. Spoločné mali všetci jedno: každý sa blesku bál a nikto nevedel, ako ho zneškodniť.

Ľudia počas búrok zapaľovali posvätené sviece – hromničky – a vyznávali sa z hriechov, aby ochránili svoje obydlia pred požiarmi. Netreba dodávať, že márne. Na pochopenie blesku muselo prísť najprv pochopenie elektriny, a to prišlo až v novoveku. A ešte aj potom istý čas trvalo, kým ľudia uznali, že vodivá tyč namierená k oblohe je nad všetky modlitby.

Ako jantár

Všetko sa zmenilo, keď približne v roku 1600 anglický prírodovedec a lekár William Gilbert (1544 – 1603) rozlíšil magnetizmus od elektriny a dokonca ako prvý použil latinský výraz electricus, čo znamená ako jantár. Elektrostatické výboje, ktoré vyvolávali výskumníci vo svojich elektrostatických strojoch napríklad aj trením jantáru, nápadne pripomínali blesky. Po storočí experimentov bola pôda pripravená na poznanie, že aj blesk je prejavom elektriny, na ktorý má vplyv prítomnosť vodivých materiálov. Otázka však bola, ako tento vplyv využiť.

Zatiaľ čo americký vedec a štátnik Benjamin Franklin (1706 – 1790) navrhol svoj tyčový bleskozvod ako prostriedok na vytiahnutie elektrického výboja z mraku a jeho zvedenie do zeme, český kňaz a vynálezca Prokop Diviš (1698 – 1765) sa domnieval, že jeho 15-metrový stožiar s rámom a desiatkami kovových hrotov priebežne vyrovná elektrický náboj medzi oblakmi a zemou a zabráni tak vzniku bleskov. Obidva vynálezy fungovali ako bleskozvod, akurát sa ukázalo, že správne vysvetlenie ponúkol B. Franklin, od ktorého narodenia uplynie 17. januára 320 rokov.

Pušný prach a kostoly

V roku 1769 v talianskej Brescii udrel blesk do veľkého skladu pušného prachu. Výsledkom bola explózia, ktorá spustošila mesto a údajne zabila niekoľko tisíc ľudí. Táto katastrofa sa stala rozhodujúcou – Franklinov a Divišov vynález definitívne prestal byť experimentom. Na zraniteľné budovy sa začali montovať kovové tyče uzemnené reťazami. Ani katolícka cirkev sa nezdržiavala dilemami typu: viera verzus veda – kostolné veže prevyšujúce väčšinu striech vtedajších miest boli pri búrkach často prvé na rane.

Prvý bleskozvod u nás (a jeden z prvých v Uhorsku) namontovali v roku 1781 v Banskej Štiavnici na mestskú Pracháreň (sklad pušného prachu) na popud profesora Banskej akadémie Antona Ruprechta (1748 – 1814). Ďalšie nasledovali až s odstupom. V Bratislave sa bleskozvod objavil až v roku 1847 po tom, ako v lete 1833 požiar z blesku zničil strechu Dómu sv. Martina. Zaslúžil sa oň kňaz a profesor fyziky František (Floridus) Rómer (1815 – 1889), ktorý bol zároveň veľkým propagátorom vedy. Tradičné povery však dlho prežívali. Napríklad v Mýtnej na juhu Slovenska približne v tom istom čase zaviedli tzv. Kajúci deň každý rok po sviatku Turíc, lebo práve vtedy opakovane zasahovali dedinu blesky – a podobných príkladov bolo viac.

Tyč na streche

Klasický bleskozvod sa skladá zo zachytávača (tyče alebo hrotov v najvyššom bode objektu), zvodu (vodivého spojenia k zemi) a uzemňovača (platne či tyče v zemi, ktoré rozptýli a náboj bezpečne do pôdy). V 19. storočí sa začali používať medené vodiče, ktoré sú lepším vodičom a lepšie odolávajú korózii než železo, a na väčších objektoch sústavy navzájom prepojených zachytávačov. Na základnej konštrukcii v podstate nebolo čo meniť. Koncom 20. storočia sa objavili tzv. aktívne bleskozvody, ktoré sledujú rôzne známky hroziaceho výboja (napr. zväčšenie elektrického poľa) a v predstihu ho iniciujú, aby ho bezpečne odviedli do zeme. Novinkou je tiež ochrana proti prepätiu, vďaka ktorej bleskozvod už nechráni iba strechu na budove, ale aj elektroniku a spotrebiče v jej vnútri.

Vede sa zatiaľ nepodarilo blesky celkom zrušiť. Obyčajná tyč na streche však isto dokázala ochrániť viac životov a majetku ako sviečka v okne.

Redakčný článok