Nočné slnká

V časoch, keď budovy a ulice veľkých miest po prvýkrát zažiarili do tmy prenikavými elektrickými lampami, zástancovia pokroku chápali zrušenie noci ako rukolapný dôkaz víťazstva poriadku nad chaosom. Lenže pokrok nie je jednosmerná cesta.

Po takmer stopäťdesiatich rokoch, odkedy sa v uliciach európskych a amerických miest rozsvietili sústavy elektrických lámp a onedlho nato začali byť aj osobitne nasvietené vybrané stavby, vieme svoje. Symbolom pokroku sa stáva menej intenzívne a prírodnejšie svetlo.

Vpád do temných uličiek

Táto zmena postojov nie je totožná so striedaním módy (ako keď sa v obľúbenosti striedajú tmavé a žiarivé farby). Pravda, estetické kritériá môžu tiež zohrávať svoju rolu – napokon, už v roku 1912 americká spisovateľka Edith Whartonová kritizovala, ako boli pamiatky v Paríži podľa nej vytrhnuté zo svojho tajomstva vulgárnym vpádom záplavy svetla.

Ľudia ako denné tvory prirodzene vnímajú tmu ako zdroj možného ohrozenia. V tme ťažšie nájdete potravu, zato ľahšie zablúdite alebo sa zraníte, uloví vás predátor, prepadnú vás či okradnú. V mestách to platí tiež. Nie náhodou sa temná ulička nestala symbolom poetiky, ale skôr niečoho zlovestného. Svetlo v mestách preto ľudia riešili už v časoch fakieľ (prvé verejné pouličné osvetlenie pomocou olejových lámp zaviedli v španielskej Córdobe už v 9. storočí). Elektrické lampy, ktoré osvetľujú viac priestoru a na rozdiel od plynových ich možno lepšie ovládať, prinášali neoddiskutovateľné výhody.

Teatrálna snová krása

Pri nasvietení budov však nešlo o užitočnosť. Viac ako 100 metrov vysoká 23-poschodová stupňovitá veža American Radiator Building (sídlo spoločnosti na výrobu radiátorov) v New Yorku z roku 1924 mala fasádu z čiernych tehál, v hornej časti s pozláteným lemovaním. Podľa vtedajšieho známeho kritika a historika architektúry Georgea Edgella bola budova natoľko teatrálna, že ju bolo možné obviniť z vulgárnosti. Po jej nasvietení jantárovým svetlom v roku 1928 však G. Edgell priznal, že v noci, keď sa pozlátená horná časť zdá zavesená vo výške sto a dvesto stôp, má dizajn snovú krásu.

Monumenty sa rozsvietili čoskoro potom, ako sa v Paríži v roku 1878 rozsvietili prvé žiarovky na námestí a bulvári pri parížskej Opere. Eiffelova veža bola po svojom dokončení v roku 1889 osvetlená plynovými lampami, už vtedy však bolo zrejmé, že elektrické svetlá budú na zvýraznenie monumentálnosti veľkých stavieb vhodnejšie. Sochu slobody v New Yorku, ktorý bol vďaka Thomasovi Edisonovi po roku 1882 jedným z prvých elektricky osvetlených miest na svete (prvým kompletne osvetleným v Európe sa stal v roku 1884 rumunský Temešvár), nasvietili elektrické reflektory hneď po jej vztýčení v roku 1886. V roku 1910 pokryli budovu spoločnosti Gas & Electric v americkom Denveri reťazami 13-tisíc žiaroviek a nazvali ju najosvetlenejšou budovou sveta.