Pravdepodobne nikto z nás sa po svete nepohybuje kotúľmi a už vôbec nie kotúľmi vzad. Načo potom od detí zanovito žiadame zvládnutie tohto druhu pohybu? Jednoducho preto, lebo užitočnosť niektorých zručností nemusí byť manifestovaná ich na pohľad jasným účelom.
V súčasnom svete nie je nič jednoduchšie, ako vytiahnuť smartfón a nechať si poradiť správny smer nášho ďalšieho pohybu, keď si nevieme rady. A predsa je klasická mapa užitočná vec a učiť sa orientovať v nej znamená rozvíjať schopnosti, ktoré sa nám zídu aj inde, ako pri hľadaní správnej odbočky z diaľnice.
Čo je mapa?
Kartografia patrí medzi najstaršie ľudské intelektuálne aktivity, siahajúce do čias dávno pred vznikom písma. V roku 1962 objavil archeológ Bohuslav Klíma v moravskom Pavlove – iba necelý kilometer od miesta nálezu slávnej Věstonickej venuše – asi 40 cm dlhý mamutí kel s bohatými zárezmi. Až po niekoľkých mesiacoch si vedci všimli, že nejde o ornamenty. Asi 27-tisíc rokov stará rytina pravdepodobne zodpovedá schematickej mape okolia Pavlova. Znázorňuje meandrujúcu rieku Dyje, Pavlovské vrchy a dokonca je na nej vyznačená aj osada lovcov mamutov.
Účel dávnych máp nie je známy: napokon, v historickej kartografii zostáva otvorená aj otázka, čo presne tvorí mapu (štylizovaná maľba alebo topografická reprezentácia?). Najstaršia dochovaná mapa sveta na hlinenej tabuľke zo 7. storočia pred n. l. ukazuje svet ako plochý disk v strede s Babylonom, okolo ktorého tečie Eufrat. Svet obopína oceán nazvaný Horká rieka, za ktorým ležia mytologické ostrovy. Nejde o presnosť, ale o ideologické vyhlásenie: Babylon je centrom vesmíru.
Dôležité súradnice
Modernú vedeckú kartografiu objavili starovekí Gréci. Eratostenes z Kyrény (asi 276 – 194 pred n. l.) ako prvý použil na mape rovnobežky a poludníky, pretože vedel, že Zem je guľatá. Metódy Ptolemaia, autora Geographie z 2. storočia pred n. l. so zoznamom geografických súradníc pre tisíce miest sveta, tvorili základ európskej kartografie až do renesancie. Mapy však nie sú iba technickým záznamom. Sú kultúrnym dokumentom odrážajúcim aj mocenské vzťahy, náboženstvo a vedecké ambície tvorcov. Do polovice 18. storočia boli hrubo zakreslené pobrežia väčšiny kontinentov; vnútrozemia sa dokončovali až do začiatku 20. storočia a trojrozmerná topografia celého sveta vznikla digitálne až s misiou raketoplánu Endeavour v roku 2000.
V bežnom živote sa stretávame s referenčnými mapami určenými pre širokú verejnosť (topografické, cestné mapy, atlasy). Tematické mapy sú venované konkrétnym dátam – klimatické, demografické, ekonomické mapy. Kartometrické mapy bývajú najpresnejšie. Patria medzi ne napríklad letecké a námorné navigačné mapy.
Zárezy do kosti
Keď namiesto študovania cestnej mapy zapneme GPS navigáciu, je to nevýhodný obchod. Navigácia funguje na princípe podmieneného reflexu: odbočiť vpravo, ísť rovno 500 m… Nevyžaduje budovanie mentálnej mapy. Podľa štúdie neurovedcov z montrealskej McGillovej univerzity z roku 2020 vykazujú ľudia s vysokou mierou závislosti od GPS už po troch rokoch merateľný pokles priestorovej pamäti. Naopak, londýnski taxikári, ktorí pre získanie licencie musia ovládať mapu mesta s 25-tisíc ulicami, majú podľa výskumu Eleanor Maguirovej z londýnskej UCL štatisticky väčší zadný hipokampus ako bežní ľudia. Hipokampus je mozgové centrum priestorovej pamäti a kognitívnych máp, ktorého dôležitosť pre nás významne presahuje odpoveď na otázku, či sa máme vydať za rohom doprava alebo doľava…
Porozumieť každodenným mapám sa jednoducho každodenne oplatí. Práve tak, ako kotúle posilňujú vestibulárny systém, ktorý je dôležitý pri iných vývinových úlohách detského organizmu, motívom pre poznávanie máp nemusí byť pre nás orientácia v teréne. Môže to byť intelektuálna zábava, záľuba v histórii či pri poznaní rôznych kultúr. Napokon, nikdy sa už nedozvieme, o čo presne išlo lovcovi mamutov, ktorý robil zárezy do objedenej kosti…
Redakčný článok
Viac takýchto článkov a exkluzívneho obsahu môžete získať vďaka predplatnému.
Máte predplatné?
Prihlásiť sa