Brány pevniny

Prístavy sú uzly, v ktorých sa stretávajú kultúry, obchod, moc a technologická vyspelosť. Sú to brány pevniny, ktoré stoja jednou nohou vo vode. A tam čas plynie inak.

Stopy prístavov sa nestrácajú. Ich tvár sa v dejinách menila v závislosti od technického pokroku a potrieb dopravy, ich podstata však zostala rovnaká až do súčasnosti.

S pšenicou do Ríma

Keby sme chceli v staroveku podniknúť cestu z Egypta do Ríma, najistejšia by bola plavba z prístavu v Alexandrii do Ostie, prístavu, ktorý slúžil mestu Rím. Rím ročne doviezol z Egypta asi 150-tisíc ton pšenice a dodávky mali pre ríšu taký význam, že lode s kapacitou nad 50-tisíc modii (1 modius bol asi 8,5 litra), ktoré odviezli 310 až 350 ton pšenice, dostávali daňové úľavy. Takýchto lodí vyrážalo z Alexandrie niekoľko denne.

Prístavy v Stredomorí zakladali už v 10. storočí pred n. l. najväčší starovekí moreplavci Feničania (napríklad Tyros). Gréci k ich hrádzam pridali kamenné móla, ktorými vytvárali chránené prístavné bazény. S najväčšou inováciou však prišli v 1. storočí Rimania: ich opus caementicium, zmes sopečného piesku a vápna, tuhla aj pod vodou. Rímsky betón umožňoval masívne podmorské konštrukcie a otvoril éru budovania prístavov podľa výhodnosti polohy (blízkosť mesta), nielen podľa vhodného terénu. Prístav v Alexandrii mal dva prírodné zálivy: Veľký prístav a Prístav šťastného návratu (Eunostos), oddelené 1,2 km dlhou hrádzou Heptastadion. Heptastadion spájal pobrežie s ostrovom Faros, na ktorom stál slávny maják, jeden zo starovekých siedmich divov sveta (pozri Quark 8/2022).

Hviezdy, ohne a denníky

Do klenutej, 30 m dlhej a 12 m širokej rímskej obchodnej lode typu corbita (podľa lat. corbis – košík) naložili bežne vyše 400 ton zrna. Corbita používala veslá iba v prístave, inak sa spoliehala na veľkú štvorhrannú plachtu a menšiu na šikmom prednom sťažni. Aj preto posádku tvorili iba kapitán, kormidelník, agent s obilím a pár námorníkov (často dokonca iba jeden). Z Alexandrie lode vyprevádzal oheň na vrchole 100-metrového majáka, viditeľný na desiatky kilometrov.

Keď lode opustili kamenné nábrežné múry, sklady tovarov (horrea), hangáre, kde lode v zime čakali, kým sa utíši more a dozreje nová úroda (neosoikoi), prístavné opevnenie a hrádzu, mohli sa spoľahnúť iba na hviezdy (najmä na Polárku), poznanie pobrežia, zmeny farby a hĺbky vody – a ďalšie majáky. Lodivodi si pomáhali aj drevenými meradlami na vytýčenie kurzu a záznamami v lodných denníkoch. Pre letné severné etézske vetry vanúce z Egejského mora na juh trvala plavba z Ostie do Alexandrie 10 dní, naspäť však až dvojnásobok. Rýchlosťou 1,5 až 2,5 uzla (asi 2,7 až 4,6 km/h) sa plavili k Rodosu, na Krétu, cez sicílsku Messinu do Tyrrhenského mora a pozdĺž talianskeho pobrežia do Ostie.

Na prahu novoveku

Ani na vrchole moci Ríma to nemuseli byť jednoduché plavby. Staroveké Stredozemné more bolo plné pirátov predovšetkým z tzv. morských národov. Vo vodách okolo Kréty (s prístavnými zastávkami na ceste do Ríma, ako napríklad stará minojská Chania na severe ostrova) vyčíňali najmä Kilikovia z Malej Ázie. S pirátstvom Kilikov si po celé storočia nevedeli rady Egypťania, Gréci ani Rimania. Obchodné lode pred nimi utekali napríklad na severozápad do Jadranského mora, kde mohli uviaznuť v dlhodobých hmlách, ktoré tam vznikajú zostupom nízkej oblačnosti až k hladine.