Guliaky sú rôzne veľké zaoblené výstupy hornín, ktoré obrúsila a vyhladila erózna činnosť ľadovca počas glaciálov starších štvrtohôr. Často sa vyskytujú na skalných stupňoch tatranských dolín.
Guliaky, nazývané aj mutóny alebo oblíky, sú formy glaciálneho georeliéfu. Vznikali v období, keď ľadovcové splazy s hrúbkou niekoľkých desiatok až stoviek metrov erózne rozrušovali dná a svahy pôvodných riečnych dolín. Úlomky hornín, ktoré padali zo skalných stien na povrch ľadovca, pôsobili ako brúsny papier a obrusovali jeho podložie. Menšie guliaky dosahujú priemer niekoľkých decimetrov, väčšie majú dĺžku 100 až 200 metrov a výšku niekoľko desiatok metrov.
Strana guliaka orientovaná v smere pohybu ľadovca je miernejšia a lepšie obrúsená. Jej vyhladený povrch s početnými ryhami svedčí o intenzívnej eróznej činnosti ľadovca, ktorá zahŕňala deterziu (ohladzovanie), exaráciu (ryhovanie) a detrakciu (vytrhávanie materiálu zo skalného podložia a svahov). Ryhy zároveň prezrádzajú smer pohybu ľadovca. Opačná strana guliaka je strmšia, pretože ju ľadovec nemodeloval.
Typické guliaky sa vyskytujú na skalných prahoch z menej tektonicky porušených granitoidných hornín (granitov a granodioritov) a v záveroch tatranských dolín. Na niektorých z nich sa nachádzajú pukliny rozšírené pôsobením mrazu.
Ukážkové guliaky možno pozorovať vo Vysokých Tatrách, napríklad v Malej Studenej doline, Veľkej Studenej doline či Mengusovskej doline nad Popradským plesom, ale aj v Račkovej doline v Západných Tatrách. V Mlynickej doline preteká cez skalný stupeň tvorený guliakmi vodopád Skok.
Autorka článku a foto: RNDr. Mária Bizubová
Viac takýchto článkov a exkluzívneho obsahu môžete získať vďaka predplatnému.
Máte predplatné?
Prihlásiť sa