Schránky umenia

Asi každý človek nájde svoju vlastnú odpoveď na otázku, čo je umelecké dielo. Dielo je obraz, socha, kniha, film. Tým sa však všetko iba začína. Môžeme napríklad navštíviť predstavenie Labutieho jazera. Lenže kde a v akej podobe toto baletné dielo existuje?

V máji 2003 v Londýne vydražili rukopis Symfónie č. 9 Ludwiga van Beethovena za približne 2,13 milióna libier (asi 2,5 milióna eur). Nový vlastník zostal anonymný a aukčná spoločnosť Sotheby’s ho označila iba ako súkromného kupca. Nejde teraz o cenu ani o fakt, že významný historický predmet zostáva ukrytý pred verejnosťou aj bádateľmi na neznámom mieste. Ide o otázku, čo to vlastne v Londýne vydražili.

Sídlo Ódy na radosť

Približne 500-stranový čistopis partitúry poslednej Beethovenovej symfónie nepísal skladateľ svojou rukou. Vyhotovili ho kopisti – prepisovači rukopisných notových materiálov. Beethoven však prepísanú partitúru podrobne kontroloval, opravoval a dopĺňal svojimi vlastnými poznámkami. Má teda okrem iného charakter autoritatívneho pracovného rukopisu diela. Je to neporovnateľný rukopis neporovnateľného diela, jeden z najvyšších ľudských úspechov, ktorý sa radí k Hamletovi, Kráľovi Learovi a Matúšovým pašiám, uviedol v čase aukcie pre denník Guardian znalec hudobných rukopisov a artefaktov Stephen Roe.

Keby bol spomínaný neznámy kupec šialencom a – čisto teoreticky – rozhodol by sa partitúru zničiť, čo by vlastne zničil? Isté je, že by nezničil Beethovenovu 9. symfóniu. Partitúra symfónie nie je hudba, pretože sama nehrá. Ani konkrétne koncertné predvedenie symfónie však nemusí byť samotnou symfóniou. Existuje veľa rôznych interpretácií symfónie s rôznymi tempami, dynamikou aj obsadením (napokon, v roku 1824, keď ju Beethoven dokončil, sa nástroje, techniky hry aj obsadenie orchestra líšili od súčasných), a napriek tomu sa považujú za predvedenia tej istej skladby. Nahrávky v rôznom formáte a kvalite zasa zachytávajú vždy iba jednu jej zvukovú podobu.

Mnohé identity diela

Pri výtvarnom umení je miesto pobytu umeleckého diela zdanlivo jasné: obraz je obraz a socha je socha. Lenže napríklad nórske Národné múzeum v Osle eviduje päť maľovaných verzií motívu slávneho obrazu Edvarda Muncha z rokov 1891 až 1896 Melanchólia s mužom sediacim na pobreží (pozri Quark 2/2026). Munch nebral maľbu ako definitívny koniec motívu: existujú ešte ďalšie Melanchólie, ktoré sú grafické: od svetlotlače (kolotypia) po farebné drevoryty. Čo sa obrazov týka, ani jedna Melanchólia nie je vedená ako originál. Každá z nich je v katalógoch ako samostatná autentická Munchova maľba. Obraz v zbierkach Národného múzea (olej na plátne, pravdepodobne 1892) môže byť verejnosťou vnímaný ako tá Melanchólia, podobne ako keď sa jedna verzia Výkriku toho istého maliara stala známejšou než ostatné. Neznamená to však, že medzi verziami panuje nejaká hierarchia dôležitosti.

K plnosti diela s názvom Symfónia č. 9 možno patria Beethovenove vlastnoručné poznámky, z ktorých možno vyčítať ako to zamýšľal, aj jej rôzne interpretácie a predvedenia (azda okrem spotrebných úprav Ódy na radosť, ktorá je jej súčasťou, v štýle elevator music). Patria k nej aj videoa audiozáznamy koncertov, vinylové platne, CD nosiče a digitálne formáty MP3, FLAC atď. O všetkom z toho možno povedať, že je to svojím spôsobom Beethovenova 9. symfónia, zároveň však nič z toho ňou nie je samo osebe.