Digitálny krasopis

Má ešte zmysel učiť deti písať rukou, keď takmer všetko, čo napíšeme, vyťukávame prstami do klávesníc počítačov alebo na displeje našich smartfónov?

Otázka sa dá aj obrátiť: Je správne, ak sa dnes v porovnaní s minulými érami kladie iba malý dôraz na samotný akt písania? Neprichádzajú tým žiaci o nejaký dôležitý aspekt vzdelania?

Buď, alebo

Písanie rukopisom a klávesnicou sú dve odlišné motorické a kognitívne činnosti. Výskum amerických neurovedcov z roku 2012 ukázal, že skúsenosť s vytváraním písmen rukou ovplyvňuje spracovanie ich tvarov v mozgu predškolákov odlišne od písania na klávesnici. Kým na klávesnici opakovane vykonávame niekoľko pohybov a výsledný tvar písmena vytvára počítač, pri písaní rukou musí mozog zakaždým zostaviť trajektóriu písmena a koordinovať pohyb prstov, zápästia a zraku.

Štúdia nórskych neurológov v roku 2024 zachytila na EEG rozsiahlejšie vzorce funkčnej konektivity v mozgu pri písaní rukou a výskum psychológov zo španielskej Valencie v roku 2025 naznačil, že deti, ktoré píšu znaky rukou, sa naučia ich spojenie so zvukmi presnejšie a táto výhoda sa ukázala aj pri identifikácii a dekódovaní slov. Záver, že písanie rukou je lepšie pre učenie, vývoj mozgu, či dokonca inteligenciu detí, by bol však unáhlený.

Trstina a hlina

Prvým školským zošitom bola hruda hliny: pisári v starovekej Mezopotámii od 4. tisícročia pred n. l. používali navlhčené hlinené tabuľky, do ktorých hranami trstiny vtláčali klinovité odtlačky. Materiál zošita si vyžiadal podobu písadla, ktoré potom určilo podobu celého písma. Mäkká hlina bola lacná a dostupná. Neúspešný pokus bolo možné zahladiť a začať znovu.

Papyrus a trstinové pero starovekých Egypťanov umožnili vytvárať súvislé ťahy, vďaka čomu sa rozvíjali rukopisné formy písma. Na základnom princípe atramentového pera – kvapalina prechádza úzkym kanálikom a na papier sa prenáša dotykom hrotu – sa po tisícročia nič nemení. Fungovali tak stredoveké husie perá, ktoré sa udržali až do 19. storočia, aj novoveké kovové perá. Ani tabuľky sa však nestratili. V antickom Grécku a Ríme sa používali voskové tabuľky, do ktorých sa rylo kovovým alebo dreveným rydlom – stylom. Stylus mal jeden koniec zahrotený na písanie a druhý sploštený, aby ním bolo možné vosk uhladiť a vymazať text. Tak ako je potomkom zrezanej egyptskej trstiny guľôčkové pero (prvý model Cristal od francúzskej firmy BIC z roku 1950), potomkom vlhkej mezopotámskej hliny je školská tabuľa s kriedou, fixkami a inými zmazateľnými písadlami.

Aj, aj

Vývoj písacích pomôcok v zásade nesmeruje od primitívnych k vyspelým. Jednotlivé línie sa dopĺňajú: lacné a zmazateľné pomôcky na nácvik, drahšie a trvalé na čistopis. Aj medzi ručným a digitalizovaným písaním môže existovať komplementárnosť. V štúdii nórskych psychológov z roku 2024 vytvárali deti z viac digitalizovaných tried na počítači dlhšie texty a mali lepšie pravopisné výsledky; deti s väčším množstvom ručného písania boli zasa lepšie v samotnom rukopise. Podľa metaanalýzy viacerých vysokoškolských štúdií publikovanej v roku 2024 v časopise Educational Psychology Review študenti na klávesnici zapisovali podstatne viac informácií, ale skupiny používajúce rukou písané poznámky dosahovali v priemere mierne lepšie výsledky v testoch.

Písanie na klávesnici je rýchlejšie, umožňuje opravy, kopírovanie a presúvanie textu. Pre niektorých žiakov s motorickými ťažkosťami je navyše klávesnica nástrojom sprístupnenia vzdelávania. Otázka teda nemusí znieť, či papier alebo počítač, ale na čo je ktorý nástroj vhodnejší. Navyše digitálne technológie nemusia potláčať charakteristiky starších pomôcok: digitálny stylus, akým sa píše na tablet, môže reagovať na tlak, náklon, polohu dlane a niekedy aj na orientáciu hrotu. Zachytí tak informácie, na základe ktorých môže žiak dostať inštrukcie, ako písať správne. O výsledný krasopis sa na vedľajšom monitore digitálne postará počítač.

Redakčný článok