Čierne diery

Združenie Čierne diery mapuje, popularizuje a pomáha obnovovať zabudnuté priemyselné a architektonické pamiatky na Slovensku.

Prečo je podľa vás rozprávanie príbehov pri popularizácii také dôležité?

Ľudia sú príbehové bytosti. Príbehy nám pomáhajú budovať identitu a nadchnúť sa pre veci, o ktorých dôležitosti sme ešte včera nevedeli. Ako Čierne diery sa snažíme upriamiť pozornosť na pamiatky, ktoré boli ešte donedávna prehliadané, a príbehy sú v tomto veľmi dobrou pomôckou. Ak denne chodíme okolo stavby s opadanou omietkou a vytlčenými oknami, no nevšímame si ju, príbeh nám môže priblížiť jej minulosť. Ak si niektoré budovy spájame s totalitnými režimami bez toho, aby sme skutočne pochopili ich podstatu, príbehy pomáhajú tieto súvislosti priblížiť širokej verejnosti. Keď ich následne šíria tisíce ľudí, spoločne vytvárame záujem o zachovanie toho, čo je dôležité.

Ako sa vaša práca vyvíjala v priebehu rokov?

Čierne diery spočiatku tvorili len traja ľudia – dvaja novinári a jeden architekt. Cestovali sme po Slovensku a dokumentovali poklady na okraji záujmu, najmä industriálne pamiatky. V tých časoch náš terénny výskum pripomínal film Cesta do praveku z roku 1955. Boli sme partia priateľov na ceste v ústrety náhode. Čo sme mohli, sme nafotografovali, informácie sme si naštudovali neskôr a snažili sa ich odovzdať ďalej. Dnes nás už nazývajú inštitúciou. Spolupracujeme s desiatkami ľudí z oblasti vedy, umenia, architektúry či dizajnu. Nadšenie pre objavovanie nových tém sme si však aj po dvanástich rokoch zachovali.

Akú úlohu zohráva kvalitný dizajn vo vašej práci?

Máme veľké šťastie, že sme v slovenskom kontexte anomáliou. Napriek tomu, že kultúrny trh je u nás malý, nečakáme na grantovú podporu. Naopak, z tvorby nezávislých kníh a umeleckých diel honorujeme autorov a zároveň financujeme obnovu viacerých pamiatok. Aby to fungovalo, snažíme sa vydávať diela, ktoré sa ľudí dotknú obsahovo aj vizuálne. Forma je pre nás podobne dôležitá ako obsah – fungujú v symbióze. Rovnaký prístup uplatňujeme aj pri architektonických realizáciách, napríklad pri projekte ubytovania v Kaštieli Coburgovcov v Jelšave, ktorý získal Cenu za architektúru CE ZA AR.

Ako hľadáte rovnováhu medzi popularizáciou pamiatok a ich ochranou pred masovým turizmom?

Turizmus je dobrý sluha, ale zlý pán. V primeranej miere dokáže pomôcť, no ak prekročí únosnú hranicu, začína škodiť. Často píšeme o Gemeri a jeho industriálnych pamiatkach. Kto bol niekedy osobne na Gemeri, vie, že masový turizmus mu nehrozí, s výnimkou niektorých prvoplánových atrakcií, ktorým sa vyhýbame. Niektoré pamiatky preto zámerne ani presne nelokalizujeme. Aj naše architektonické projekty prevádzkujú miestni ľudia a sú určené pre malé skupiny návštevníkov, aby ponúkali hlboký zážitok v úzkom kruhu.

Ako sa buduje dôvera komunity?

Z nášho pohľadu je to jednoduché. Aj po tých rokoch sme sami sebou a nikdy sme sa nespreneverili myšlienkam, pre ktoré sme vznikli. Sme pripravení zastať sa slabších a nahlas povedať, čo si myslíme, keď je to potrebné. Aj keď na nás stáli v rade tisíce ľudí a oslovovali nás komerčné firmy či reklamné agentúry, nechceli sme stratiť vlastnú tvár. Myslím si, že ľudia to vidia a cítia. Dôverujú nám a tešia sa vždy, keď vydáme niečo nové. Pre nás je to záväzok odvádzať vždy dobrú prácu.

Ako podľa vás popularizácia mení vzťah ľudí ku kultúrnemu dedičstvu?

Niektoré zmeny sa ťažko kvantifikujú. Faktom však je, že ľudia sa dnes viac zaujímajú o kultúrne dedičstvo, vystavujú si ho doma, hovoria o ňom svojim blízkym a keď niekto likviduje pamiatku, vedia sa ozvať alebo si sami vyhrnú rukávy a pustia sa do jej rekonštrukcie. Ešte pred desiatimi rokmi to v takomto rozsahu nebolo samozrejmosťou. Neviem, čomu všetkému túto zmenu pripísať, no vtedy by sme boli sami prekvapení, a už vôbec by sme nesnívali, že vďaka komunite pomôžeme oživiť kaštieľ v Jelšave alebo sa staneme spolumajiteľmi bytového domu zaniknutých železiarní.                                            

Redakčný článok