Vedecké poznanie je hlboké. Roky študujete, diskutujete, prežúvate myšlienky. Spravíte sofistikovaný experiment a postupne, jedno po druhom, overujete všetky možné vysvetlenia javu. Napíšete článok, v ktorom má každá veta svoje miesto, vážite každé jedno slovo a všetky tvrdenia viete obhájiť. Niektoré vedecké texty patria k najimpozantnejším dielam ľudského myslenia.
Umelá inteligencia je, naopak, dobrá v bľabotaní. Dostať z nej niečo, čo je dlhé a má hlavu a pätu, pôsobí rozumne či inovatívne, sa dá len po veľkom snažení; hĺbku dokáže zatiaľ skôr iba predstierať.
Nie je článok ako článok
Keď sa ma na jednej besede spýtali, či sa neobávam, že ma ako vedca čoskoro umelá inteligencia nahradí, tak som povedal, že vedcov nahradí skôr medzi poslednými. V ostatnom čase sa však množia príklady vedeckých publikácií, s ktorými, slušne povedané, umelá inteligencia výrazne pomohla. V niektorých článkoch sa objavili zabudnuté časti textu z jazykového modelu: Tvoj úvod by mohol vyzerať takto či Ako veľký jazykový model sa k tomuto neviem vyjadriť. Špeciálne zarezonovala vygenerovaná ilustrácia potkana s jedným extrémne veľkým orgánom. Znamená to, že umelá inteligencia začala robiť vedu? Nie. Totiž, nie je vedecký článok ako vedecký článok.
Vedecké štúdie majú dva problémy. Často sú napísané nezrozumiteľne. Nejde len o množstvo vedeckého žargónu, ten v skutočnosti expertom čítanie zjednodušuje. Veľa vedcov však nepíše dobre, texty sú usporiadané nelogicky a pointu treba lúštiť. Boli dni, kedy som bol rád, že som prečítal jeden štvorstranový článok a to som takmer nič iné nerobil. (Pre poriadok, niekedy človek číta dlho aj krátky a dobrý, no hutný článok.)
Predstieranie práce
Keď si skombinujete nevyhnutnú náročnosť textu spôsobenú žargónom a predpokladanými vedomosťami a pridáte k tomu bežne tolerované zlé písanie, získate množstvo enigmatických textov. Síce majú myšlienku, no dobre ukrytú.
Druhý problém súvisí s tým, že vedci sú často posudzovaní na základe počtu publikácií, nie na základe ich kvality. Niektorí si uvedomili, že vďaka neprehľadnosti štúdií je pre väčšinu ľudí, laikov, zložitý text s myšlienkou neodlíšiteľný od zložitého textu bez nej. A tak sa pustili do predstierania práce.
Títo vedci píšu nezmyselné, ale múdro pôsobiace texty. K tomu, prirodzene, vznikli časopisy, ktoré predstierajú, že ich prácu prísne kontrolujú a recenzujú. Samozrejme, za publikačný poplatok. Vznikol tak cyklus fiktívnej vedy, ktorá nemá s tou skutočnou nič spoločné. Teda okrem toho, že sa delia o rovnaké zdroje, hlavne finančné.
Zmena systému hodnotenia
No a do tohto vstupuje umelá inteligencia, geniálny stochastický papagáj. Falošným vedcom umožňuje produkovať texty neuveriteľným tempom a podľa toho, aké nezmysly publikovali niektoré časopisy, tipujem, že ju používajú aj mnohí recenzenti.
Čo s tým spraviť? Osobne nevidím inú možnosť, ako zmeniť systém hodnotenia vedeckej práce. Namiesto počtu článkov sa pýtať, čo daní vedci či vedkyne skúmajú, akými metódami a čo objavili. Pred svojím zázračným rokom 1905 publikoval Einstein len päť článkov a z toho dva neskôr sám označil za nezmysly. Génius v najlepších rokoch by z pohľadu súčasných metrík mal problém hľadať postdoktorandskú pozíciu. Na druhej strane, tzv. falošní vedci produkujú desiatky článkov ročne. Na najlepších univerzitách sa im to netoleruje, na tých horších už áno.
Mnohé inštitúcie a grantové agentúry už majú schémy, ktoré sa nepozerajú len na počet. No nie všetky. Generatívna umelá inteligencia akceleruje otváranie nožníc medzi kvalitou výstupov tých inštitúcií, na ktorých sa robí skutočná veda, a kde sa veda len predstiera. Je dôležité, aby sa tejto zmene systém prispôsobil – inak nás zavalí lavína.
Samuel Kováčik
Fakulta matematiky, fyziky a informatiky
Univerzita Komenského v Bratislave
Viac podobných článkov nájdete na stránke vedator.space. Vedátora môžete sledovať aj prostredníctvom bezplatnej mobilnej aplikácie.
