Pred 120 rokmi sa v Kopřivnici na Morave narodil v rodine Burianovcov malý chlapec. O praveku sme toho vtedy veľa nevedeli. Nikto netušil, že to bude malý Zdeněk, kto zapáli našu pochodeň za vizualizáciou prehistorického života. Zdeněk Burian zodvihol hodenú osudovú rukavicu a vykročil na neopakovateľnú dobrodružnú cestu do neznáma, aby umožnil svetu uzrieť pradávny obraz našej Zeme.
Láska k prírode, túžba po dobrodružstve, schopnosť tvrdo na sebe pracovať a meniť sny na skutočnosť. Predovšetkým však mimoriadny talent, originálna tvorivosť, vnútorná odvaha ísť vlastnou cestou a naplniť život ušľachtilým zmyslom. Takto po rokoch vnímam majstra Zdeňka Buriana, ktorý mojim detským očiam predstavil svet podmanivej prehistorickej krásy a motivoval ma objavovať tajomný horizont praveku.
Prvé výpravy
Zdeněk Burian sa narodil 11. februára 1905 ako mladší z dvoch synov Eduarda Buriana (1872 – 1955) a Hermíny Barabášovej (1883 – 1966). Prvých päť rokov života strávil s rodičmi a starším bratom Karlom (1903 – 1965) v Štramberku. Jeho prvé výpravy do praveku sa konali v jaskyni Šipka, kde kedysi žili neandertálci. Na tomto mieste sa malý Zdeněk prvýkrát dotkol skamenelín a vytvoril z nich svoju zbierku. Vtedy vytryskol prameň mohutnej predstavivosti, na krídlach ktorej cestoval späť v čase, aby uspokojil svoju zvedavosť o živote pračloveka, jeho každodennom boji o prežitie a zvieratách, ktoré v tom čase žili.
V súčasnosti o malom Zdeňkovi vedia po celom svete a v Štramberku na námestí má svoje vlastné múzeum. Vďaka láskavosti kurátora Muzea Zdeňka Buriana, pána Aleša Durčáka, je tento článok obohatený o vzácne fotografické pohľady do života majstra.
Potvrdené nadanie
Večerné seansy pri domácom okne, z ktorého malý Zdeněk kreslil západy slnka, boli predzvesťou prebúdzania mimoriadneho talentu, ktorý u chlapca spozoroval kopřivnický učiteľ Adolf-Pítr Bartoň. Napriek plánom otca urobiť zo syna lesníka zmenila Zdeňkov osud matka, ktorá vypočula opakovanú učiteľovu prosbu. Bolo krátko po prvej svetovej vojne, keď so synom odišla do Prahy. Učiteľ Bartoň sa nemýlil. Profesor Max Švabinský, jeden z najvýznamnejších českých maliarov 20. storočia, potvrdil nadanie malého Zdeňka.
Dňa 24. októbra 1919 sa len štrnásťročný Zdeněk Burian stal mimoriadnym študentom Akadémie výtvarných umení a študuje pod vedením profesora Jakuba Obrovského. Už v priebehu prvého semestra prestúpil do druhého ročníka. Spolužiaci medzi seba talentovaného a podstatne mladšieho Zdeňka neprijali. Okúsil trpkosť samoty, dôsledky ktorej ho sprevádzali po celý život. Musel sa vysporiadať s existenčnými problémami i zložitou rodinnou situáciou. Často hladoval. Okúsil, čo znamená spať pod železničným mostom, pracovať na stavbách a zarábať si nosením kufrov. Život v Prahe a štúdium si musel financovať sám. Nevyhnutná práca ho oberala o čas, ktorý mal venovať štúdiu. Po dvoch rokoch vyčerpaný a frustrovaný definitívne opúšťa školský život. To je dôvod, prečo Zdeněk Burian nie je považovaný za akademického maliara. Nemusí. Stal sa však maliarom svetového formátu.
Nový život
Mladý Burian sa vzdal školy, no nikdy sa nevzdal svojich vízií. On, nedospelý a osamotený v stovežatej Prahe, sa odvážil vzdorovať osudu a postaviť sa na vlastné nohy. Vedel o svojom talente a uvedomil si jeho hodnotu. Pozbieral všetku vnútornú silu a prekonal hlbokú životnú krízu. Začal pracovať vo vydavateľstve. Vo voľnom čase trampoval na Sázave a Berounke a mimoriadne mu prospeli nové priateľstvá. Zavítal aj na Slovensko (1922, 1926), kde trampoval a poznával život kočovných Cigánov – vytvoril tu sériu študijných kresieb a akvarelov, ktorými sa neskôr inšpiroval.
V roku 1924 sa zoznamuje so svojou budúcou manželkou Františkou Loudovou (1904 – 1979). Oženil sa 14. februára 1927 a o tri mesiace neskôr sa im narodila dcéra Eva. Konečne na obzore vyšlo slnko spokojnosti. Ožiarilo horizont, ku ktorému ho jeho romantická túžba po dobrodružstve lákala odmalička. Stál na počiatku svojej súvislej celoživotnej cesty profesionálneho ilustrátora. Jeho umelecká hodnota sa rodila v bolesti, obetavosti, disciplíne a vytrvalosti. Takto z popola povstal Burianov fénix.
Prvé príležitosti
Prvú príležitosť ilustrovať dobrodružnú literatúru poskytol Zdeňkovi Burianovi Antonín Svěcený (1871 – 1941), riaditeľ Ústředního dělnického knihkupectví a nakladatelství v Prahe. Burian sa chopil tejto príležitosti a v roku 1921 vychádza prvá kniha, ktorú ilustroval: Dobrodružství Davida Balfoura od Roberta Louisa Stevensona. Zdeněk Burian mal v tom čase iba šestnásť rokov. V konkurencii ilustrátorov ho presadil nielen talent, ale aj nesmierna pracovitosť a ochota neustáleho sebazdokonaľovania. Nasledovali ďalšie ponuky a hviezda jeho ilustračnej tvorby začala stúpať na umeleckom nebi. Podiel na tom majú ďalší súkromní vydavatelia: Stanislav Nikolau (1878 – 1950), Josef Richard Vilímek (1860 – 1938), dvojica Jan Toužimský (1898 – 1980) a Jaroslav Moravec (1900 – 1974), s ktorými pracoval pred druhou svetovou vojnou a počas nej až do roku 1949 (viac informácií nájdete v knihe Prokop, V. 1995. Ilustrátor Zdeněk Burian – Monografie a soupis díla. Ostrov, Praha).
Počas uvedeného obdobia vytvoril Zdeněk Burian tisíce perokresieb, gvašov a akvarelov, ktorými nezameniteľne pôsobivým spôsobom ilustroval české vydania klasikov dobrodružnej literatúry, ako sú Jules Verne, Karl May, Jack London, Daniel Defoe, Rudyard Kipling a mnohých ďalších zahraničných autorov. Do tejto série patria aj knihy českých cestovateľov a bádateľov, napríklad Emila Holuba, Alberta Vojtěcha Friča a Eduarda Štorcha. A práve s menom posledného menovaného sa v umeleckom živote Zdeňka Buriana prebúdza záujem o nový, vtedy málo prebádaný, žáner – takzvanú rekonštrukčnú ilustráciu.
Martin Kundrát
