Hmota svetla

Vyzvite priateľov, aby presne pomenovali odtieň nejakej farby. Zažijete možno prekvapenia a ak si nedáte pozor, tak aj hádky. Nie je samozrejmé zhodnúť sa v jednej malej skupine. Ako by nás potom mohlo prekvapiť bohatstvo spôsobov, akými svetlo vidí umenie?

Svetlo, to sú pre nás farby, a tie maliari nepoužívajú bezdôvodne. Okrem prostého Ja to vidím takto, ide aj o veci presahujúce prvý dojem. História zobrazovania svetla vo výtvarnom umení nie je iba históriou techník a materiálov, ale aj ľudského vnímania a poznania.

Tieň nie je čierny

Keď chceli umelci vo Florencii 15. storočia preniesť trojrozmerný priestor na dvojrozmernú dosku, vyšli z antickej optiky (Euklides) a prišli k teórii perspektívy zahŕňajúcej nekonečno a priesečníky, ktorá pomohla v 17. storočí rozvinúť projektívnu geometriu (Girard Desargues, Blaise Pascal).

Keď francúzski impresionisti vyzbrojení tubami na farby vyšli v 60. rokoch 19. storočia s plátnami do plenéru, poznali už teóriu svojho o generáciu staršieho krajana, chemika Michela Chevreula o doplnkových (komplementárnych) farbách. Tieň nie je čierny a farba v tieni nie je tmavšou verziou seba samej. V tieni sa fyzikálne mení spektrálne zloženie svetla, nielen jeho intenzita: biela stena domu sa mení na modrú a pleť človeka na olivovú či fialovú, nehovoriac o odrazených farbách z okolia. Akademická tradícia kázala tiene ladiť do čierna a dobová kritika novátorom neodpúšťala, že čiernu ignorovali. Lenže kto bol v skutočnosti realista?

Mimochodom, cínovú tubu, ktorá tak potešila Clauda Moneta a ďalšie generácie umelcov, vynašiel tiež maliar: americký portrétista John Goffe Rand si v roku 1841 patentoval kolabovateľnú kovovú nádobu na uchovávanie farieb a iných tekutín. Vyriešil tak svoju frustráciu s uchovávaním pigmentov v prasacom mechúre, ale ušetril aj nám starosti s každodenným zarábaním zubnej pasty.

Pod povrchom

Pod povrchom E = mc² sa skrýva cesta rovníc a dedukcií, ktorou prešiel Albert Einstein od transformácie energie svetla medzi inerciálnymi sústavami až k známej definícii. Pod povrchom maľby zasa často ležia deje a významy, ktoré musel pochopiť umelec. Mesiac na maľbe Melanchólia od Edvarda Muncha (1863 – 1944) svieti spoza mrakov. Balvany na brehu fosforeskujú, zatiaľ čo more a horizont sú tlmené. Munch nám však neponúka letný večer, ale nešťastnú lásku svojho priateľa, spisovateľa Jappeho Nilssena. Tmavomodrá bola pre neho farbou samoty, žltá symbolom nepokoja. Zadumaný Jappe v tmavom popredí a žiarivá žena v diaľke, ktorá sa chystá nastúpiť s iným mužom do žltého člnu – svetlo je prírodné, ale už aj psychologické. Neskôr ho Munch nechá doslova explodovať na krvavej oblohe slávneho Výkriku (1893 až 1910).

Bez spektrografickej analýzy nie je jasné, či Munch na loďku, ktorá nepôsobí veselo, ale skôr výhražne, použil staršiu teplejšiu chrómovú žlť (PbCrO₄) alebo novšiu a žiarivejšiu kadmiovú žlť (CdS). Chrómová žlť na svetle hnedne, kadmiová zasa vplyvom vlhkosti celkom mizne. Munch neskôr kadmiové farby uprednostňoval – na Výkriku niektoré pôvodne žlté ťahy úplne zbeleli, pretože CdS v prítomnosti vody a vzduchu oxiduje na bezfarebný síran CdSO₄. Na Melanchólii zatiaľ výrazné zmeny nevidno; je možné, že ak použil chrómovú žlť, jej hnednutie je v nočnej scéne ťažšie odhaliť.