Koľkí z nás sa v duchu pri počutí týchto slov strhnú a spomenú si na časy, keď ísť k tabuli mohlo znamenať aj menšiu katastrofu? Školská tabuľa však nemá slúžiť iba ako pozadie verejnej examinácie roztrasených študentov.
Minimálne od čias Jána Amosa Komenského, ktorý vo vyučovaní presadzoval názornosť v protiklade k stredovekému memorovaniu, je školská tabuľa jedným z najdôležitejších predmetov v triede či učebni.
Počuté a videné
Nezáleží na tom, či učiteľ na tabuľu iba píše to, čo žiakom práve prednáša, alebo na ňu napríklad aj premieta obrazy. Podľa kognitívnych vedcov zrakové spracovanie popri sluchu zvyšuje pravdepodobnosť pochopenia a zapamätania si. Keď informácie kódujeme dvoma čiastočne nezávislými systémami (slovný/akustický a vizuálno-priestorový), viac ich udržíme v pamäti a menej plytváme kapacitou na vyhľadávanie súvislostí.
Vzťah medzi počutým a videným chápali už v starovekej Mezopotámii, keď nútili žiakov trstinovými stylmi vyrývať znaky do hlinených tabuliek: učiteľ napísal učivo na jednu stranu a žiak ho dovtedy prepisoval na druhú stranu, kým sa ho nenaučil. Keďže tabuľka bola nevypálená, dala sa zmyť a opakovane používať. Podobne neskôr používali drevené doštičky potiahnuté voskom antickí Gréci a Rimania. Stredovekí školáci učivo nahlas memorovali a na individuálne úlohy používali bridlicové tabuľky.
Individuálne tabuľky umožňovali generáciám žiakov cvičiť si učivo písomne; učitelia boli obmedzení na prednášanie. Lenže reč zaznie a mizne, kým spoločná tabuľa v triede vytvára trvalú, priestorovo usporiadanú stopu. Pod vplyvom ideí J. A. Komenského (1592 – 1670) sa v triedach objavila drevená doska na trojnožke obrátená čelom k žiakom. Učiteľ na ňu písal kriedou alebo prírodným vápencom. Malé žiacke tabuľky zostávali ako náhrada a neskôr ako doplnok zošitov – v Uhorsku až do 20. storočia – pretože boli lacnejšie ako drahý papier.
Pracovná pamäť
Vynález modernej tabule sa zvykne pripisovať škótskemu učiteľovi Jamesovi Pillansovi, ktorý údajne ako prvý okolo roku 1800 zavesil viaceré študentské bridlicové tabuľky na stenu, čím vytvoril jednu veľkú čiernu tabuľu pre názornú výučbu geografie. Veľké bridlicové tabule – čierne alebo tmavozelené, na ktorých dobre vynikla krieda – rýchlo vytlačili menšie drevené rôznofarebné dosky a začali sa objavovať v učebniach celého sveta.
Až s tabuľou mohli začať triedy fungovať ako pracovné skupiny. Učitelia mohli vysvetľovať učivo všetkým žiakom naraz a vyučovanie získalo vizuálny rozmer. Tabuľa sa stala pieskom, do ktorého Euklides pred 2 300 rokmi rysoval základy geometrie a matematiky, otvorenou knihou, z ktorej mohli všetci spoločne čítať, pracovnou pamäťou, ktorá držala medzivýpočty, aby ich žiaci nemuseli držať v hlave a mohli rýchlejšie napredovať, alebo mapou, po ktorej mohli všetci naraz putovať, ako to predviedol J. Pillans.
Komenský a počítače
Moderné tabule sú najčastejšie keramické s dreveným alebo hliníkovým rámom. Bývajú magnetické, aby sa na ne dali zavesiť obrazové materiály, a prevládajúcou farbou je biela. Píše sa na ne fixkami, ktoré sa ľahko zmažú a netrúsia prach ako kriedy. Tradičné dosky s kriedou však zostávajú, najmä na nižších stupňoch škôl. Jemnejšie čiary a mazanie prstom rovno pri písaní sú výhodami, pre ktoré sú Komenského časy v našich triedach naďalej prítomné.
Novinkou sú multimediálne tabule. Učiteľ môže nielen písať a kresliť, ale vďaka spojeniu s počítačom môže výklad obohacovať o videomateriály a do všetkého interaktívne vstupovať. Nie je isté, či ovládanie informačných technológií, ktoré je podmienkou používania takýchto tabúľ, zjednoduší prácu učiteľom – dozaista však zjednoduší učenie žiakom. Mimochodom, prácu učiteľov si u nás pripomíname v Deň učiteľov 28. marca na výročie narodenia J. A. Komenského aj 5. októbra v rámci Medzinárodného dňa učiteľov. Určite si však dva sviatky zaslúžia – koniec-koncov, svojím povolaním sú vyvolávaní k tabuli každý deň.
REDAKČNÝ ČLÁNOK
Viac takýchto článkov a exkluzívneho obsahu môžete získať vďaka predplatnému.
Máte predplatné?
Prihlásiť sa