Ján Lušniak-Lendvai

Kandidát na Nobelovu cenu

51-lendvai1Ján Lušniak sa narodil v rodine horára 19. októbra 1881 v kysuckej obci Oščadnica. Po absolvovaní gymnaziálnych štúdií v Žiline, Ružomberku a v Kečkeméte vyštudoval teológiu v Kluži. Bol nielen veľmi talentovaný študent, ale zaujal aj svojím národovectvom. Hlásil sa k panslavistom a otvorene sa vyslovoval proti útlaku a proti sociálnej biede slovenského národa. V časoch maďarizácie sa začal skrývať za pseudonym Lendvai, ktorý mu ostal natrvalo.
Keďže jeho túžba po vedomostiach bola veľká, vzdelanie si doplnil štúdiom prírodných vied a zemepisu na filozofickej fakulte budapeštianskej univerzity. Toto štúdium skončil v roku 1905. V tom istom roku ho vysvätili za kňaza.
Ako profesor pôsobil v učiteľskej preparandii v Leviciach, v roku 1907 na gymnáziu v Marmarošskej Sihoti (Sighetu Marmaţiei) a od roku 1908 v Temešvári. Od roku 1914 bol profesorom Poľnohospodárskej akadémie a lekárskej fakulty v Debrecíne.
Po skončení prvej svetovej vojny sa s podlomeným zdravím vrátil na Slovensko. Určitý čas strávil pri matke na gazdovstve v Makove a od roku 1924 pracoval v Štátnych poľnohospodárskych výskumných ústavoch v Bratislave. Pre očnú chorobu ho však predčasne penzionovali. Vrátil sa do Makova, ale v roku 1929 sa stal riaditeľom gymnázia v Kláštore pod Znievom. Odtiaľ už takmer slepý odišiel v roku 1931 do piaristického kláštora v Prievidzi, kde bol magistrom novicov. Tam napokon 19. augusta 1931 zomrel.

Polyglot 
Lušniakov vzťah k vede sa prejavil už na bohosloveckých štúdiách, keď uverejňoval v českých časopisoch články z hospodárskej botaniky. Zdokonaľoval laboratórne prístroje a zo svojich vynálezov si dal štyri patentovať. Vedeckú činnosť rozvíjal vo fyziológii, anatómii, bakteriológii a v botanike. Zaoberal sa metodikou kapilárnych pokusov a kapilaritou pôdy. Odborné práce publikoval v maďarských i v zahraničných časopisoch – najmä v Jene, Lipsku, Mníchove a v Budapešti. Umožňovala mu to skutočnosť, že popri maďarčine a latinčine ovládal aj nemčinu, angličtinu a taliančinu.
Tlačou vydal 28 vedeckých monografií a jedenásť učebníc. Viaceré jeho práce však zostali v rukopise. Boli to najmä nedokončená učebnica botaniky, osvetová príručka o hygiene a práca o škodcoch ihličnatých stromov. Získal tri doktoráty – z posvätnej teológie (ThDr.), filozofie (PhDr.) a z prírodných vied (RNDr.).

Dobový pohľad na Prievidzu aj s piaristickým kláštorom
Dobový pohľad na Prievidzu aj
s piaristickým kláštorom

Jeho vynálezy a vedecká činnosť zaujali svetových odborníkov natoľko, že sa dokonca stal reálnym kandidátom na Nobelovu cenu za chémiu.

Učarovaný mikróbmi 
Jánovi Lušniakovi učaroval svet mikróbov a svojou vedeckou zanietenosťou prenikal do jeho tajov. Pri analýze humusu určil pomocou špeciálnych farieb a mikrotómu (prístroja na rezanie veľmi tenkých rezov pozorovateľných pod mikroskopom) dimenzie mikróbov. Koloidálnou chémiou skúmajúcou veľmi malé častice s rozmermi medzi 1 nanometrom a 1 mikrometrom, ktoré sa v druhej látke neusadzujú a zachovávajú si pôvodné vlastnosti, stanovil prostredie mikróbov. Bol zakladateľom ultramikroskopie i priekopníkom objavu elektrónového mikroskopu. Prácu Katoptrikus vizsgálat (Katoptrické skúmanie), venovanú optickej sústave zobrazujúcej len pomocou zrkadiel, uverejnili v slovenskom skrátenom preklade – Katoptrické skúmanie – v Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti a v súbehu Matice slovenskej ju aj odmenili.
Vo svojej ére patril medzi vedcov svetového formátu. Jeho vynálezy a vedecká činnosť zaujali svetových odborníkov natoľko, že sa dokonca stal reálnym kandidátom na Nobelovu cenu za chémiu.
Ako rodoľub počas pobytu v Makove zbieral na Kysuciach národopisný materiál a zaoberal sa aj skúmaním nárečia. V rokoch 1927 až 1930 uverejňoval výsledky tohto bádania v dvojtýždenníku Kysucké hlasy pod titulom Kysuca a Kysučania.
Lušniakova všestrannosť sa prejavila aj v umení – pokúšal sa totižto tiež o dramatickú tvorbu. Jeho činohra s tromi dejstvami Sedmikráska, ktorú napísal v Kláštore pod Znievom, mala národnovýchovné zameranie.

RNDr. Ľubomír Viliam Prikryl, CSc.
Foto archív autora

Komentáre