Spoločnou vlastnosťou mnohých kameňov je krása, ktorá ich okrem vhodných vlastností predurčuje na dekoratívne a výtvarné stvárnenie. Na piedestáli nesporne stoja tri slovenské kamene, ktoré za svoj vznik vďačia minerálnym prameňom viazaným na tektonické zlomy.
Krása týchto hornín je vystavená na obdiv nielen v prírode, ale aj v podobe dekoračných kameňov. Tento článok ponúka stručné príbehy troch slovenských travertínov z aspektu ich vzhľadu, vzniku, výskytu a využitia.
Z Bešeňovej
Travertín zlatožltej, hnedožltej, hrdzavožltej až červenkastej farby a rozmanitého vonkajšieho vzhľadu sa ťažil neďaleko obce Bešeňová na Liptove. Farebné odtiene súvisia predovšetkým s obsahom zlúčenín železa. Dutiny a póry majú rôznu veľkosť a väčšinou nepravidelný tvar. Miestami sú predĺžené a usporiadané v pruhoch, čím sa vytvorila špecifická rovnobežne pruhovaná stavba. Nerovnako hrubé paralelné pásiky sú niekedy mierne zvlnené. Dutiny často vypĺňajú zrná druhotného kalcitu alebo aragonitu v podobe drobných sintrových útvarov. Niektoré variety s brekciovitou textúrou vznikli rozlámaním pôvodnej horniny a opätovným stmelením vzniknutých úlomkov. Pozostatkom po ťažbe je doteraz zachovaný vežovitý skalný útvar Kaplnka, pomaly ustupujúci času. Na jeho vrchole sa nachádza travertínový kríž. Prístup k nemu je po prírodných schodoch v skalnej veži.
Príbeh bešeňovského travertínu sa začína na severných svahoch Nízkych Tatier, kde zrážková voda obsahujúca oxid uhličitý (CO2) zo vzduchu preniká cez tektonicky porušené priepustné a rozpustné vápencovo-dolomitické komplexy do podzemia. Tam sa otepľuje a obohacuje o rôzne prvky. Na zemský povrch sa znovu dostáva početnými minerálnymi prameňmi, ktoré sa viažu na zlomový kontakt Liptovskej kotliny a Chočských vrchov. Vyzrážaním uhličitanu vápenatého (CaCO3) okolo prameňov, ktorých voda obsahuje hydrogénuhličitan vápenatý, vznikali počas pleistocénu, ale aj v holocéne travertínové formy georeliéfu. Vývery minerálnej vody a tvorbu travertínu možno v súčasnosti pozorovať v živých Červených terasách na svahu medzi štátnou cestou Bešeňová – Potok a železničnou traťou. V zime je obsah železa vyšší a vznikajúce vrstvy sú červenšie, v suchom lete, keď sa do prameňa dostáva menej prímesí, je kaskáda svetlejšia.
Liptovský travertín
Bloky kameňa vyrezávané oceľovou pílou sa ťažili v kameňolomoch Baňa a Skálie od čias prvej Československej republiky do 60. rokov 20. storočia. Vyvážali sa do Belgicka, Holandska, Nemecka, Anglicka, Švajčiarska a USA. Ako dekoračný kameň mal najväčší priemyselný význam zlatý liptovský travertín. Zlatožlté sfarbenie pochádza od železitého pigmentu rozptýleného v jemne kryštalickej až celistvej základnej hmote.
Platne z nelešteného bešeňovského travertínu tvoria vonkajší obklad starej budovy Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí v Bratislave. Vylešteným, výrazne červenkastým travertínom sú obložené schody, stĺpy a zábradlia v bývalej kaviarni Prírodovedného múzea SNM v Bratislave, ktorá v súčasnosti slúži najmä ako priestor na mineralogické burzy a príležitostné výstavy. Pri návšteve múzea ho možno obdivovať aj na stĺpoch Harmincovej sály a sokloch Zimnej záhrady.
Z Dreveníka
Biely a svetlosivý travertín sa v súčasnosti ťaží v kameňolome na Dreveníku v Hornádskej kotline, približne kilometer juhovýchodne od Spišského Podhradia. Niekedy má aj krémovú farbu so svetlobéžovými zvlnenými prúžkami, občas v podobe výraznejších vrások. Žlté až hnedé odtiene súvisia s vyšším množstvom železa, sivá farba poukazuje na prítomnosť mangánu a ílových minerálov. Zvyčajne je pórovitý, niekedy sa vyskytujú partie celistvého travertínu bez väčšieho množstva voľným okom viditeľných pórov. Mikroskopicky je tvorený kalcitovými zrnami s veľkosťou do 0,1 mm. Ako sladkovodný vápenec podlieha procesu krasovatenia. Rozpúšťaním zrážkovou vodou sa v ňom tvoria dutiny, ktoré bývajú podobne ako pukliny rôznej veľkosti, vyplnené sekundárnym kalcitom, aragonitom, zlúčeninami mangánu a železa. Tento typ horniny je nielen interiérovo, ale aj zberateľsky zaujímavý.
Travertín z Dreveníka vznikal už koncom terciéru z minerálnych vôd s hlbokou cirkuláciou. Pramene sa dostávali na zemský povrch pozdĺž tektonických línií rozčleňujúcich Hornádsku kotlinu vyplnenú nezvrásnenými horninami charakteru pieskovcov a ílovcov. Obohatenie vôd o rôzne minerály sa viaže na mezozoické karbonatické horniny v podloží flyšových hornín paleogénneho veku. Vyzrážaním CaCO3 sa tvorili predovšetkým v teplejších interglaciálnych obdobiach pleistocénu ďalšie travertínové formy georeliéfu v okolí. Sú to napríklad Spišský hradný vrch, Ostrá hora, Sobotisko a Pažica. Travertínová kopa Sivá Brada má asi 10-tisíc rokov. Recentné minerálne pramene sa podieľajú na jej tvorbe aj v súčasnosti.
Spišský travertín
Spišský travertín sa oddávna využíval ako dekoračný kameň pri realizácii vonkajších obkladov a kamenných častí mnohých, v súčasnosti už historických stavieb, sôch, pomníkov a pamätníkov. Čierna patina, ktorú nadobúda biely travertín usadzovaním prachu z ovzdušia v dutinách a póroch, zvyšuje jeho trvácnosť.
Sú z neho napríklad kamenné prvky Spišského hradu, Kostola sv. Martina v Spišskej Kapitule či kostolov v Spišskom Podhradí a Spišských Vlachoch. Pôvodné travertínové chodníky nachádzame v Spišskom Podhradí, Spišských Vlachoch či v iných spišských mestách a vidieckych obciach. V Spišskej Novej Vsi tvorí travertín obklad budovy Mestského úradu. Veľkolepá balustráda pod Katedrálou Najsvätejšej Trojice v Žiline, nazývaná Žilinské Hradčany, je tiež z tohto kameňa. Numerická platforma s číselníkom v spodnej časti balustrády dokáže cez jednoduché čísla sprostredkovať informácie o meste a jeho obyvateľoch. Spišský travertín krášli aj fasádu Mestského divadla Žilina. V budove postavenej v rokoch 1942 až 1944 sídli divadlo od roku 1950.
Mohyla Milana Rastislava Štefánika na Bradle z roku 1928, neďaleko Brezovej pod Bradlom, je dielom architekta Dušana Samuela Jurkoviča. Vrch Bradlo, najvyšší vrch Myjavskej pahorkatiny (543 m n. m.), však nie je typické vápencové bradlo, ako sa mnohí nesprávne domnievajú. Budujú ho pieskovce a sliene z konca druhohôr. Monumentálny pamätník tvoria dva zrezané ihlany nad sebou, každý s terasou namiesto vrcholu, pyramída so štyrmi 12 m vysokými obeliskami v rohoch základne a tumbou s telesnými ostatkami na vrchole, ku ktorej vedú schodiská. Bloky bieleho travertínu sa dovážali vlakom, pričom 194 vagónov prepravilo približne 7-tisíc kusov kameňa.
V Bratislave
Exteriérovú aplikáciu bielej až svetlosivej, prípadne krémovej variety spišského travertínu majú mnohé budovy v našom hlavnom meste. Patria k nim napríklad Generálna prokuratúra SR na Štúrovej ulici, Hotel Devín, prístavba pôvodnej budovy Slovenského národného divadla, Fakulta architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity, Obchodný dom Prior či Justičný palác. Na obklady novej budovy Slovenského národného divadlo vrátane jej interiéru použili približne 10- až 12-tisíc ton kameňa.
Spišský travertín tvorí tiež súčasť mnohých fontán, ako sú napríklad fontána Lipa pred budovou parlamentu na hradnom vrchu či identické fontány Nataša a Marta pred Justičným palácom. Zo spišského travertínu je časť balustrádového kamenného zábradlia na nábreží Dunaja z roku 1953. Pôvodne malo dĺžku takmer dva kilometre a v pravidelných odstupoch ho prerušovali vysunuté vyhliadkové terasy. Pri výstavbe River Parku bola časť zábradlia nahradená betónovým múrikom. Zaujímavé sú benátske dlažby zložené z kúskov spišského travertínu, napríklad v Zimnej záhrade a v bývalej kaviarni Prírodovedného múzea SNM v Bratislave. Spišský travertín sa stal aj imidžovým kameňom architekta Emila Belluša, ktorý ho použil napríklad na Dome novinárov na Kapucínskej ulici.
Vzácnejšia a na pohľad mimoriadne pôsobivá je tmavšia varieta spišského travertínu. Má béžovo-sivú, sivohnedú až jemne okrovú farbu. Tvoria ju striedajúce sa prúžky s nerovnakou hrúbkou, často zvlnené. Obdivovať ju možno vo vestibule Prírodovedného múzea SNM v Bratislave, kde tvorí obklady stien, stĺpov, ich soklov a hlavíc, ako aj podstavcov na bočné osvetlenie. Sú ňou obložené tiež vykurovacie telesá, sokle reprezentačnej sály, zábradlie schodísk, portály prízemia a troch poschodí.
Text a foto RNDr. Mária Bizubová
