Ľudovít Štúr

Ľudovít Štúr je známy ako vynikajúci pedagóg na bratislavskom evanjelickom lýceu, básnik, politik, novinár, priekopník modernej slovenskej žurnalistiky, poslanec uhorského snemu za mesto Zvolen a propagátor ľudovej slovesnosti.

Foto wikipédia/Jozef Božetech Klemens

Tentoraz si všimneme predovšetkým jeho jazykovedné dielo, ktoré v podobe kodifikácie spisovnej slovenčiny na báze stredoslovenských nárečí alebo presnejšie kultúrnej stredoslovenčiny, bolo základom, na ktorom stojí slovenčina dodnes. Štúr sa odhodlal pokračovať v Bernolákom načatom procese a do veľkej miery ho zavŕšiť. Hodžovsko-Hattalovská reforma, ktorá zaviedla najmä ypsilon do slovenčiny, bola viac-menej kozmetickou úpravou, ale pevné základy moderného vývinu slovenčiny položil L. Štúr najmä rozhodnutím upriamiť sa na stredoslovenčinu, ktorá bola najčistejšia, najrozšírenejšia, najzavaruvanejšia, čiže najzachovalejšia.

Štúr bol jazykovedcom s dôležitou zahraničnou prípravou – študoval v Nemecku v Halle modernú nemeckú lingvistiku. Zoznámil sa s dielom Boppa, Potta, Hegela, Humboldta. Odraz toho nachádzame aj v Štúrovom jazykovednom diele. Z domácich autorov sa L. Štúr opieral o štúdium A. Bernoláka, Doležala, Štefánika, ako aj o dielo J. Dobrovského v časti kmeňoslovie a skladba.

Narodil sa 29. októbra 1815 v Uhrovci, zomrel 12. januára 1856 v Modre. Vo svojom krátkom živote stihol urobiť veľa. Kodifikáciou slovenčiny Štúr naštartoval prudký vývin slovenského jazyka a slovenskej národnej kultúry. Aj vedy, lebo ustálený, kodifikovaný jazyk bol podmienkou rozvoja vied – mohla sa rozvíjať moderná slovenská vedecká terminológia.

Štúrovo dielo vyšlo v piatich zväzkoch. Na vydanie ho pripravil literárny historik a vedec J. Ambruš (I. zv. Politické state a prejavy, 1954, II. zv. Slovania, bratia, 1956, III. zv. Slovanská ľudová slovesnosť, 1955, IV. zv. Básne, V. zv. Cestou života tŕnistou, 1959 – výber z korešpondencie.

Najstarší životopis L. Štúra napísal jeho priateľ J. M. Hurban v Slovenských pohľadoch. Vyšiel aj rozsiahly zborník z vedeckej konferencie o Štúrovi. Väčšie či menšie diela napísali V. Matula (1956), K. Goláň (1956), Rutkay – dve knižky L. Štúr (v slovenčine, angličtine, nemčine, ruštine) a monografia Ľudovít Štúr ako publicista a tvorca slovenskej politickej žurnalistiky (1982), historik Ján Hučko, J. Juríček. Dokonca vyšiel aj český životopis L. Štúra od jeho obdivovateľky profesorky Zdenky Sojkovej. Hry o Štúrovi napísali V. Hurban Vladimirov, L. Zúbek, J. Solovič, J. Bob, J. Spitzer… Prameňov je teda dosť.

Štúrovo jazykovedné dielo sa hodnotilo doteraz rozlične. V minulosti prevládalo ideologické, politické hodnotenie, ako to vidieť v diele A. Pražáka Dějiny spisovné slovenštiny po dobu Štúrovu (1922) alebo v diele slovenského politika Milana Hodžu Príspevok k dejinám slovenčiny (1920) či v hodnotení H. Turcerovej napísanom vo francúzštine Louis Štúr et ľ idee ď independence Slovaque (1913). Prof. J. Stanislav skúmal vzťah Nauky k liptovským nárečiam.

Štúrovo dielo v dejinách spišskej slovenčiny skúmali J. Vlček, V. Vážený, H. Bartek, E. Pauliny, J. Stanislav, V. Blanár. Niektoré hodnotenia boli aj nespravodlivé (napr. František Frýdecký, Slovensko literárni od doby Bernolákovy, 1920). O prekonanie nesprávnych názorov sa v minulosti najväčšmi zaslúžil prof. L. Novák – štúdie Ľudovít Štúr ako jazykovedec (1936) a K vnitřním dějinám spisovné slovenštiny (1932).

Pohľad na celkovú Štúrovu jazykovednú koncepciu v minulosti často nebol spojený s dôkladnou znalosťou prameňa. Štúr na nejednom mieste svojho diela zdôrazňoval rozhodujúcu úlohu slovenského spisovného jazyka. Napríklad v článku Hlas k rodákom, Orol tatránski, 1845, písal: Chceme ale aj povíšenjím nárečja nášho ustáliť raz v kmene našom rozsipanom potrebnú a dosjal mu chibjacu jednotu, bez ktorej len ešte ďálaj v prachu by sme ležali.

Hoci sa opieral o viaceré pramene, v tom podstatnom bol Ľudovít Štúr originálny. Vďaka nemu je slovenský jazyk na úrovni a ďalej sa sľubne rozvíja.

JD

Komentáre