Písmo je jeden z najúžasnejších ľudských vynálezov. Každý fakt, odkaz či žiadosť sa v momente, keď sú zapísané, fyzicky oslobodzujú od svojho autora. Vaše slová môžu vďaka písmu putovať v čase a priestore bez ohľadu na to, kde ste a či vôbec ešte žijete. Jedna z foriem takéhoto putovania myšlienok dostala názov pošta.
Pošta vznikla súbežne s objavom písma. Podľa niektorých historikov bola dokonca jedným z dôvodov, pre ktoré sa písmo vôbec začalo používať. Pošta je prenos informácií, ktoré ľudia potrebovali odjakživa, nielen v zosieťovanej súčasnosti.
Obchod a moc
Za predchodcu poštových služieb možno považovať žetóny z hliny, do ktorých v Mezopotámii vyrývali kupci bodky a čiarky predstavujúce množstvo tovaru a posielali ich predávajúcim po kuriéroch ako objednávkové zoznamy. Neskôr sa zásielky začali baliť do tenkých hlinených plátov – takéto obálky, nazývané buly, mali zabrániť podvodom. Po rozšírení klinového písma sa začali posielať bežné hlinené tabuľky s vyrytými znakmi.
Informácie nemajú svoju hodnotu iba pri individuálnom obchode. So vznikom prvých rozsiahlych ríš narastala potreba rýchleho prenosu informácií do všetkých kútov dŕžav. Ad hoc korešpondenciu začal nahrádzať stály poštový systém, ktorý bol priamo v rukách panovníkov, alebo aspoň finančne závisel od štátu. Prvé takéto systémy historici zaznamenali v Egypte (okolo roku 2000 pred n. l.) a približne o 1 000 rokov neskôr v starovekej Číne, kde panovníci využívali stálych kuriérov na rozosielanie nariadení po ríši. Najstarší zachovaný kus takejto pošty pochádza z roku 255 pred n. l. z Egypta. Perzská ríša za vlády Kýra v 6. storočí pred n. l. už mala rozvinutý systém štafetovej pošty, ktorú rozvážali posli na koňoch pozdĺž Kráľovskej cesty (pozri Quark 2/2024), kde mali v pravidelných rozostupoch vybudované prvé poštové domy – základne so zázemím.
Ani sneh, ani dážď
Svoje poštové systémy, alebo aspoň zbory štátnych poslov, ktorí prenášali informácie z jednej strany krajiny na druhú, mali aj prvé štátne útvary v Južnej Amerike, ríše Mogulov v Indii, rovnako ako grécke mestské štáty. Azda ani jeden zo starovekých systémov roznášania správ sa však nevyrovnal tomu perzskému. Peržania dokázali pomocou systému kuriérov na koňoch doručiť správy z jedného konca Perzskej ríše na druhý v priebehu niekoľkých dní. Správu zo Súz – administratívneho centra ríše v súčasnom Iráne – zvládli kuriéri po Kráľovskej ceste podľa dobových svedectiev doručiť do 2 699 km vzdialeného mesta Sardy na západe súčasného Turecka za sedem až deväť dní. Pešo trvala rovnaká cesta približne 90 dní.
Nič na svete necestuje rýchlejšie ako títo perzskí kuriéri, písal obdivne grécky historik Hérodotos. Jeho ďalšie slová: Ani sneh, ani dážď, ani horúčava, ani nočné šero nezastaví týchto kuriérov pred rýchlym dokončením ich obchôdzky sa o stáročia stali neoficiálnym krédom poštovej služby USA. Perzský poštový systém (netýkal sa iba Kráľovskej cesty – prostredníctvom menších komunikácií prenikal územím celej obrovskej ríše) skutočne slúžil ako predobraz moderných pôšt až do neskorého 20. storočia. Gréci Peržanom ich systém závideli, ich vlastný problém však nebol v technike či logistike, ale v politike. Rozdrobené grécke mestské štáty mali síce jednotlivo svoje zbory kuriérov, spoločne však nedokázali vytvoriť jednotný systém, čo prepravu správ spomaľovalo.
Spoľahlivosť a rýchlosť
Kvalita každého poštového systému závisí od dvoch základných kritérií: spoľahlivosti a rýchlosti. Spoľahlivosť bola daná predovšetkým kvalitou komunikácií a poštovej infraštruktúry. Správy pochopiteľne oveľa ľahšie putovali vtedy, keď ich roznášali profesionálni posli v štátnych službách po kamenných cestách dobre zmapovaných centralizovaných ríš. Rýchlosť tiež súvisela s kvalitou ciest, predovšetkým však závisela od spôsobu dopravy.
Počas celej histórie boli poštové služby medzi prvými pri využívaní nových foriem dopravy hneď po tom, ako sa objavili. Kuriéri putovali krajinou pešo, na koňoch či na ťavách, no plavili sa aj na lodiach a prekonávali snehové pláne na saniach. Keď sa objavila nová forma dopravy, poštové správy sa snažili využiť všetky jej výhody aj prostredníctvom vlastných technických vylepšení. Pošta sa okamžite adaptovala na využitie železníc a keď sa koncom 19. storočia v Európe a Severnej Amerike začali objavovať prvé automobily, aj na tie. Pred rokom 1920 už mala americká poštová správa k dispozícii najväčší civilný vozový park na svete (problém bol iba v tom, že 4 000 vozidiel, ktoré americká pošta vlastnila, tvorilo 43 rôznych typov nákladných vozidiel od 23 rôznych výrobcov, čo neúmerne zvyšovalo náklady na údržbu, servis a školenie personálu). V polovici minulého storočia sa však už automobily stali základným prostriedkom doručovania pošty v mestách oboch kontinentov.
R, foto Pixabay
